«

»

dec 01 2011

Print this Článok

MUZIČKA – BRDO PRI DUNAJI: Autentický folklór ako vrcholové umenie

muzicka.jpg

Pamätám si ich, ako by to bolo včera. Bolo to na Dunaji, na nejakej obrodeneckej lodi, to bolo dosť tesne po prevrate, v časoch zápasov za zvrchovanosť Slovenska, tak na tej lodi hrali mladí nadšenci, napohľad študenti z rôznych končín. Hrali slovenské ľudové piesne, zhodou okolností, polovica z nich – moje srdcovky. Hrali ich neskutočným spôsobom, neumele, s obrovským nadšením…

 

Hrali a spievali jak draci, až do vyspievania hlasu. To bolo po prvýkrát, čo som ich videl a počul. Odvtedy urobili kus práce, vlastne – reťazec prác, z ktorých každé ohnivko malo svoj význam. Boli to oni, čo sa hneď v začiatkoch chopili znovuoživenia vymierajúcej obce pod vrchom so skalnatým brdom, kde sa končí úzka cesta – obce Brdárky.

A onedlho potom som ich videl v akejsi bratislavskej kancelárii za počítačmi, kde spúšťali niečo v súvislosti s domami a ich prenajímaním,

či predajom, nechcem teraz popisovať niečo, v čom sa naozaj nevyznám, ich práca mohla to súvisieť s názvom Limba. Muzička hrávala každý týždeň, v nejakej lepšej bratislavskej krčme, tiež to neupresním. Ale upresním jednu veľmi dôležitú vec. Ich skutočná ľudovka, teda autentický folklór, sa neustále vyvíjal. Od živelného hrania ľudí, ktorí sa zväčša v nie rannom veku začali učiť ťahať sláky, až po úplne precízne podania neuveriteľného množstva piesní tak, ako sa v nespočetných kútoch slovenskej krajiny hrajú. Alebo, presnejšie povedané, ako sa tie piesne kedysi hrali. Pripomínali mi moju zväčša pirátsku zbierku starých rozhlasových nahrávok, ktoré mi priatelia posťahovali na magnetofónové kazety v dobe, keď som vypol televízor a prestal počúvať rozhlasy s ich čoraz chorobnejšou a nechutnejšou anglosaskou posadnutosťou. Piesne vypracovali do najmenších podrobností – nárečia – vrátane nie ľahkého goralského, aj štvrťtóny sa tam mihotali, najrôznejšie sfarbenia mužských hlasov príznačné pre ten-ktorý kraj, odkiaľ pieseň pochádza, aj neskutočné ženské viachlasy, vrátane „sekundových intervalov“, prepáč , slovenčina, a iné skutočné neskutočnosti. V Kokave na festivale Koliesku, kde hrali skutočné zábavy, som si na nich aj neraz zatancoval. Inak, Bratislavčania ich poznajú z večerov autentického folklóru, na ktorých mali asi tiež svoj podiel, tieto večeri vedú s nimi prepojení neochvejní Dragúni, čo je tanečná zostava, tiež vhodná pozornosti. Jednoducho, chlapci aj dievčatá, dnes muži a ženy, teda už aj rodiny, sa stále vyvíjali a rozvíjali. Vtedy, v deväťdesiatych rokoch, keď som ich objavil, som nehral na žiaden nástroj. Husle som chytil až dlho po nich, takže by som si s nimi mohol dnes zahrať, keby som sa prevtelil o nejakých pätnásť – dvadsať rokov dozadu. Takéto husárske kúsky ale nerobím kvôli hudbe, len kvôli dejinným statiam, takže si na nich radšej zatancujem, barbarsky isteže, keďže nie som folklorista. Alebo popočúvam. Často nám pošlú nejaký odkaz s novou nahrávkou. Naposledy poslali pesničku, čo som sa kedysi naučil od kokavského starožitníka – „Dobre tomu šuhajovi, čo má košiar v šírom poli, kolibôšku kraj bušiny, frajerôšku kraj dediny…“ No, zahrali tam také cifry, aké starožitník, ani ja hrať nevieme, a navyše, spievajú kokavským nárečím tak poctivo, že som to v Kokave za desať rokov ani nepočul, akoby si sa v čase šmykol o nejakých šesťdesiat rokov dozadu. Taká práca je dnes prirodzene nedocenená. Nie je dosť stupídna na to, aby ju hrali médiá, pozná ich pomerne úzky okruh ľudí, ktorí sú zväčša totožní s ich ctiteľmi.

Muzička bola zaujímavá najmä tým, že vlastne vôbec nevyšla z typického folklórneho prostredia. Vlastne to bola pôvodne skupina nadšencov, ktorá si legalizovala svoj hudobný koníček.

A našla si živnosť, vďaka ktorej sa nemusia prosíkať žiadnemu vydavateľstvu a nahrajú a vydajú si piesne v kedykoľvek sami.

Vieme, že špičkoví folkloristi nás, ktorí si len tak občas hráme ľudové piesne, veľmi neuznávajú. Tvorba ovplyvnená ľudovou piesňou tiež nie je najobľúbenejšou hudbou väčšiny poctivých folkloristov, ak ju rovno nepovažujú za prznenie

, či vykrádanie folklóru, tak ju aspoň povzneseným pohľadom obídu. Toto ale netreba chápať zle. Určitá „radikálnosť“ folkloristov pomáha u nás prežiť pôvodným a tradičným kultúrnym hodnotám, ktoré by inak „meinstrímový“ valec a jeho dcérske buldozéry rozdrtili na prach. Takže – žiadna hudobná kolaborácia s dobou a prúdmi. Rifle a počítačepovolené. Autentický folklór.

Muzičku nepočúvam často (ako napríklad vtáčikov). Počúvam ju ale rád. Netreba sa nechať pomýliť zdaním – nie sú to žiadni romantici. Sú to

skôr realisti. V duchu definície slovenskej povahy, ktorú mi jeden z nich pred jedenapol desaťročím popísal.

Chvála za to, že sú. Veľa zdaru, Muzička!

 Žiarislav

 

http://www.muzicka.sk

 

podobné články: 30.7.2011 Na internete letia aj ľudové piesne FOLKLÓR A NOVODREVO NA SIETI

 

Zdroj: Ved.sk

Podobné články

ŽIARISLAV v Poprade – hovory a piesne a konc... Oznamujeme obsah Žiarislavovej prednášky v piatok (dnes) v kaviarni Groteska v Poprade a taktiež dávame jedinečnú správu o piesňach, ktoré zahrá na hu...
PREČO BEŽKY? Podobne, ako na zber liečivých bylín, tak aj na prírodné, nenápadné pútnictvo, nenáročné na obsluhu a kapitál, nie sú žiadne reklamy. V zimnom období,...
Žiarislav a Bytôstky – detská pieseň BOBOR... Pieseň Bobor pre deti zložil a zhudobnil Žiarislav pre účely vedomeckého vzdelávania. Obrázky - archív Rodná cesta, obrázky bobra sú zapožičané z inte...

Permanent link to this article: http://www.rodnacesta.sk/RC.muzicka.htm

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžte používať nasledujúce HTML tagy a vlastnosti: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>