«

aug 08 2017

Print this Článok

Ako (ne)zabíjať ľudovú hudbu priamo na folklórnom festivale

Z celého Slovenska, i spoza Moravy a iných hraníc sa sem dovalili milovníci folklóru a ľudovej hudby. Javiskové vystúpenia na vyvýšených, ozvučených a k večeru a v noci aj osvetlených doskách, to však nie je jediný dôvod návštevy folklórnych festivalov. Mnohých práve toto veľmi nezaujíma. Hudobníci i obdivovatelia ľudovej kultúry milujú voľne a neplánovite vznikajúce hlúčky hudobníkov i príležitostných spevákov, ktoré žijú ľudovou piesňou. Vtedy ulica, nádvorie, krčma, či trávnatá lúčka hučí stohlasnými spevmi a ľudová hudba sa dá nielen počuť, ale aj dýchať. Presakuje každou živodráhou, prechádza čuvmi až do špiku kostí a napĺňa srdce, oživujúc tak každý kúsok tela čímsi neopísateľným. Pre toto mnohí cestujú stovky kilometrov. To je to, čo doteraz nedokázal zničiť nijaký režim. A ani plnohodnotne nahradiť. Kým sa nezjavil zákerný vrah. So zbraňou hromadného ničenia ľudovedomia, teda – folklóru. Je to zbraň bez kanóna. Folklór zabíjajú – hlavne reproduktorov.

Pozor, pozor. Na zvuku v hudbe záleží!

Reproduktory môžu ľudovú hudbu posilniť. V prípade, že za mixpultom sedia dobrí zvukári. Nájsť dobre nazvučenú folklórnu scénu – to je skôr vzácnosť. Je celkom bežné, že zvukár sa buď veľmi nevyzná, alebo – nemá poriadnu techniku, alebo sa mu nechce – vysedáva, a to aj počas vystúpenia, kdesi na káve, v lepšom prípade, v horšom prípade je opojený nejakým pitivom. Stáva sa i spojenie týchto, žiaľ, nie zriedkavých javov. A teda – zvukár sa vo zvukárčine veľmi nevyzná, nemá ani dobrú techniku a k tomu všetkému je ešte aj pripitý. Odskáče si to, samozrejme, hlavne folklórne okolie. Odskáču si to poslucháči, ale aj hudobníci. Zle nazvučení hudobníci, aj keby hrali ako dobre, aj keby ich znieslo samé hudobné nebo, vyznievajú po neodbornom prístupe zvukára trápne. Nič iné, ako hrať, im však nezostáva. Druhou zvukárskou ťažkosťou sú samotní hudobníci, speváci a „hlásnici“, lebo javiskový folklór má aj všakovaké „hlášky“. Tí, čo hrajú a spievajú – si tiež často neuvedomujú, že to, čo hrajú, je jedna vec, ale  to, čo ide z debien k poslucháčom, je vec druhá, ale podstatná. Kým hudobníci, napríklad v rockovej hudbe, venujú nemálo  veľa času (a aj peňazí) tomu, aby mali z výstupu aparatúry lepší zvuk, z folkloristov sa týmto zaoberajú len máloktorí. Česť výnimkám. No a aj usporiadatelia spravidla viac dbajú na to čo vidia oči, kým to, čo ide do uší, často ostáva mimo pozornosti..

Postaviť veľké pódium – to síce môže byť zaujímavé, ale odpáliť hudobníkov na folklórnom festivale reprodukovanou diskohudbou, to je, veru nechutné. Zdroj snímky: Hurricane.sk

Včera bol pisateľ na kokavskom festivale Koliesko. Ak by sme ho mali hodnotiť podľa účasti remeselníkov, tak bolo skutočne skvelé.Bez ľudových remesiel a zručností by nebolo ľudovej kultúry . Dobre, že si dali záležať, remeselná ulička bola plná, niektorým trochu chýbali pre Kokavu príznačné fujary a píšťaly, ale bolo to pestré. A viacerí  remeselníci boli ochotní, pracovali s ľuďmi, mali čo ukázať. Stánky so spotrebným tovarom, ktoré nemajú s ľudovou kultúrou súvis, boli v pomere k tým ľudovým a poloľudovým v menšine. V tomto je to jedno z mála ukážkových podujatí. Lebo – nie je jedno, na čo ľudia minú peniaze. Vklad do vlastnej kultúry môže byť nielen užitočný, ale aj  zmysluplný. Ale nie o tom má byť tento článok. .

Tanec na troch pudoch

Vyvrcholením hlavného, sobotného programu, mal byť nejaký kopaničiarsky súbor, ktorého meno v jeho záujme snáď ani radšej neuvedieme. Pre ním vystupoval súbor so Srbska, ku ktorému sme dostali občasné vysvetlivky. Keby sme mali prekladať aspoň v hlavných črtách ono kopaničiarkske pásmo, nepotrebovali by sme veľa slov. Kopaničiari síce mali zaujímavý príbeh učiteľa, čo sa presťahoval zo Spiša na kopanice, pričom pôsobivé, dobové fotografie, boli sprevádzané hlasom, zvestujúcim skutočnosti zo života vtedajších predkov. Toľko premietanie a sprievodné slovo. Avšak v živom vystúpení súboru  vlastne šlo dokola  o tri veci, načisto pudové. Točiť hodinu tri veci, to sa dá, ak ide o nejakú hlbšiu filozofiu. Ale je to hotová nuda, až akási hanba, keď sa má niekto poldruha hodiny pozerať a počúvať, teda „vnárať sa“ do folklórneho pásma, v ktorom je reč len o preťahovaní (cudzích) žien, nekonečnom ožranstve a bitke (vojne, trojnásobnej krčmovej bitke a verbunku). Nič viac. Slaboduché vtipy (aký je rozdiel medzi slivovicou a ženou –  v hľadisku sa nik nesmial, nadávky (bohajeho) a zásobovanie frontu podnapitými mládencami , tak nejako by sme si mohli predstavovať úpadok národa  päť minút pred zaslúženým koncom jeho sveta. Isteže – aj takéto veci sa diali, ale – iba to? Pisateľ na svojej kultúrnej dráhe neraz vysvetľoval predstaviteľom iných národov zaujímavé zákutia slovenskej kultúry, teda hlavne folklórnej. A to aj Japoncom, ktorí poznajú svoju pôvodnú kultúru šinto a majú s čím porovnávať, Číňanom, vzdelaním v taoizme a konfucionalizme, Indiánom so znalosťou svojej pôvodnej – duchovnej a hudobnej kultúry, ale aj bežným Američanom, tiež Rusom, Britom, Indom a iným, vrátane Čechov, ktorí už  folklór takmer nemajú (ak tu nezahrnieme moravské Slovácko, Valasko a iné moravské kraje). Vždy bolo o čom hovoriť. Ale po takomto pásme by sa človek asi  radšej slušne ospravedlnil a išiel na chvíľu uskutočniť dychové cvičenie, než aby musel vysvetľovať, že slovenský folklór má síce veľa zaujímavých vrstiev, od množstva piesní, zrkadliacich aj  pôvodné, prírodné duchovno, plných dávnych tvarov a podôb, až po nové prejavy, ktorými sa ľud prispôsobuje novej skutočnosti, ale – žiaľ – niektorí folkloristi si zase vyberú len piesne o chlaste, bitke a frajerkách. Isteže, aj to patrilo k životu, ľahké jebkanie a lacná zábava,  lenže to predsa nebolo všetko! Že k tomu dnes mnohí folkloristi ešte pribalia nejaké tie cirkevné upútavky, to už potom vyzerá len ako taká lacná pretvárka. Načieranie do hĺbky národného ducha sa stáva skôr zriedkavosťou. Oveľa pohodlnejšie je pohybovať sa v polohe nižšej cenovej skupiny. V rovine vzdelávacieho a mediálneho prepojenia folklóru so štátom a štátu s cirkvou je síce pohodlné robiť opitého igrica, ale na toto ľudí nenachytáš. To neuhráš. Celá obec nie je taká sprostá.

Posledný raz na Východnej, posledný raz v Lúči?

Bolo to ale aspoň už takých dobrých 10 rokov dozadu.  Plošina, stánky, tu je ale  národa! Skončil sa hlavný program a nabehli hudobníci z mnohých súborov, skupín, ale i takí, čo si prídu len tak zahrať – nadivoko.  Husle, basy, spevy, skutočné, pre milovníkov exotickej latiny – autentické piesne národa slovenského. Zo všetkých možných končín. „Pre toto som tu prišiel, pre toto sa mi oplatilo merať cestu do Východnej“, povedal si nejeden. Len tu zrazu – guľometná paľba zostrelila všetkých huslistov, primášov i kontrášov, basákov a spievajúcu masu národa: Zarevali reproduktory a spustili akúsi anglosaskú diskohudbu, na plné gule. A už sa to nevyplo. Hučalo to až do konca. A bolo po. Nič, len otupená masa, ohlušená tupou hudbou, to tam zostalo, a ešte umelohmotné poháre váľajúce sa po zemi. Posledný pohľad na pozostatok spevavého národa: už nik nehral, nik nespieval, všetci len pili a revali. Revali jeden druhému do ucha, lebo nič nebolo počuť. Človek zatvoril puzdro s husľami, dal ich do vaku. Odvtedy už na Východnú nechodí. Načo merať takú diaľku, aby ťa tam zrazil nejaký  slaboduchý hluk, ktorý počuť aj tak v každej kaviarni a bare, len o čosi tichšie?

Ostal ešte Hrušov, Kokava nad Rimavicou a menšie dedinské festivaly. Vtedy. Vtedy to tak bolo. Ešte aj nedávno to tak bolo. Dnes už nie.

Včera sa skončilo Koliesko.

Krojová zábava na Zbojskej. Hlúčiky hudobníkov hrajú až do rána. Tu ich nikto diskohudbou neodrovnal. A tak to má byť.

Piatok bolo ako-tak, v Lúči sa hralo do nadrána, husľovky a tak, tancovačka. Krčma Lúč je na tomto festivale povestná. Nádvorie je preplnené, k pivu sa ľudia dostanú cez dlhý rad len raz za čas, ale zato hudba, hudbička, láska spevavá tu frčí stále.  Keď už všade skončia, v Lúči sa hrá do rána. Premelie sa tam niekoľko desiatok hudobníkov, bežne hrajú aj desiati, aj viacerí naraz, spievajú desiatky ľudí, rozpravy tu bežia všakovaké – folkloristické, etnologické, hudobné… Minule tu človeka zastavila profesorka etnológie, inokedy zas ten, alebo tá… Vždy bolo o čom.  Ale túto sobotu – skapal pes. Po tom nepodarenom závere  sme sa vyhladovaní, lebo  tu nemali ani tú nechutne sladkastú  kukuricu a  každoročný grilovaný hermelín, ale len prepražené mäso s prepraženým mäsom a prepraženým mäsom, vybrali sme sa do dediny. V Lúči bol tentoraz veľký rad mikrofónov a znudene tam do mikrofónu hrali tak traja. Keď huslista sedí pred mikrofónom, to je akoby Sagan driemal na motorke. Tak sa človek pobral inde. Prešiel celú dedinu a –  fras ce trime – nikde nič – hudobníci sa nikde nerozložili. Na námestí, kde pred rokmi a vlastne takmer každý rok boli zhluky hudobníkov a návštevníkov v hranom a spevavom ošiali, nehral nik. Rohová kaviareň na poschodí mala otvorené dokorán všetky okná a cez ne do ulice púšťala guľometnú paľbu – rev anglosaskej hudby, v ktorej by žiadnych huslistov nebolo počuť, dokonca ani tie hlasné, temperované heligónky by to nedali. Už aj harmonika by bola dobrá, pomyslel si človek a hľadal ďalej. Jedine pri Rune hrala skupina z Klenovca, ako aj každý rok, na tomto mieste. Také svoje obvyklé novouhorské a gejzodusíkovské, zahrali aj na inú nôtu, ale – jedna živá skupina na podujatí , kde sa inak hrá aspoň na desiatich miestach, až mi je to divnô.

Zbrane hromadného ničenia folklóru

Zdroj snímky: Natoaktual.cz

Tak sa človek vrátil do Lúča, reku – nech aspoň tí traja znudení, hoci aj do tých mikrofónoch niečo dajú, aj keď to na živý folklór nevyzerá. Človek prišiel v najnevhodnejšej chvíli: pred verejnou popravou folkloristov.  A na potvoru – práve, keď bol v tej škáre medzi stolmi, na tentoraz naplavenom štrku, kde sa inokedy tancuje,  ozvalo sa to. Nie guľomet, ale delo. Učinený dvojkanón. Trúba, plechová trúba, ktorú by aj bez mikrofónu bolo aj tak počuť ďaleko za Rovienku, veď trúbou sa posielali zvukové znamenia  do susedných dolín a hôr, a to drevenou trúbou, obalenou  v slivkovej kôre, tak teraz hlučnejšia trúba – kovová, učinený metal, zblízka zarevala do mikrofónu. Odtiaľ šiel signál cez multikábel do garáže, kde sa bol predtým motal – ktosi ako zvukár, tam ten protilietadlový patrón vbehol do mixpultu, zmutoval a v zlomku sekundy vletel do reprodebien. Keď z reprárku vyletela tá zbraň hromadného ničenia, zo vzdialenosti dvoch krokov vrazila človeku do bubienku a naokolo aj do druhého, nadvihla mu klobúk a keby v okamihu neodskočil za to delo, azda by mu to ustrelilo hlavu. Prečo, kamarát, prečo??? V hlave sa aj tak rozhostila telesná bolesť, spôsobená nadmernou dávkou megadecibelového vlnenia.  Keď niekto čakal, a to zaiste mnohí, že príde zvukár a stíši, tak sa mýlil. Trúba, saxofón, dychovkové spevy a ďalšie organizované zvuky sa už nestíšili. Niektorí, ktorým tlaková vlna isto znížila sluchové vnímanie a azda aj iné prežitky v nádvorí krčmy učinili ich vnemy znesiteľnejšími, sa pustili do tanca. Nebolo ich veľa, nikto nespieval. Nadšení hudobníci si dnes do Lúča nástroje priniesli, ale nerozbalili, neoslávili sviatok (teda latinsky festival ) folklóru (ľudovedy) piesňami. Potomkovia vojenskej hudby a hasičských zborov, posilnení arzenálom decibelových zbraní, možnože nie z vlastného popudu, ale predsa – učinili ešte pred polnocou koniec zábavy milovníkov ľudovej hudby, ktorú možno hrať prirodzeným – ak chcete– autentickým spôsobom. Koliesko, teda útvar, v ktorom si každý môže zahrať a zaspievať, koliesko sa túto sobotu nekonalo.

Bitka pred Jerichom: ľudoveda v krížovej paľbe

Pre toto meral človek cestu, cez les a štyri kilometre dral krpce po mŕtvom asfalte, aby tu nič živé už nebolo? Tak ešte raz neveriacky prešiel cez obec – naozaj nič! V nádvorí pri kozube ho ešte oslovili nejakí neznámi ľudia, že poznajú a počúvajú túto jeho hudbu a tak sme sedeli pri stole. Niektorí tam boli takí, čo čo odišli zo súborov, i takí, čo odišli z etnológie, kde sa vraj – na folkloristike –  rozhosťuje na úkor folklóru folklorizmus. Jak sa to líši? Folklór je to , čo ľud vie, teda folk-lore, ľudo-veda. Kým folklorizmus u nás razia odchovanci folklórneho diania od 60. rokov 20.storočia a ich potomkovia a nasledovníci. Teda – od onoho socialistického folklorizmu, v ktorom sa plánovane vypracovala choreografia a iné javiskové prejavy, odvtedy sa folklór (čo ľud vie), postupne strácal. A teda – folklórny súbor podlieha spravidla viac foklorizmu, kým  folklórna skupina obvykle pestuje viac folklór, ak ho pestuje. Folklór ako ľudoveda sa teda prelína s etnológiou – národovedou. Napríklad – vo folklóre nie je povinné sa opíjať, ale je potrebné vedieť, prečo sa poháriky podávajú „po slnku“, teda pravotočivo, s výnimkou pohrebu – a teda smrti – keď sa pije proti slnku, teda ľavotočivo… A teda – folklór by mal byť hlbší, ako si väčšina ľudí myslí. Je to výsledok vedomia, užitého vedomia, k tomu patrí nielen spev, tanec a obrady, ale aj vedieť, prečo to robím a čo to znamená. Kým folklorizmus obvykle nepracuje až tak so slnkom, duchom, životom a smrťou, nie so skutočným prežívaní dejov piesní, ako viac s vonkajšou podobou – s geometrickými obrazcami, notami a krokmi. Folklór je to, čo je živé, spievaš o tom, čo prežívaš, kým folkloristika je skôr scénická tvorba. Isteže, aj scénický folklorizmus je zaujímavý a pôsobivý, pisateľ si i to pozrie a vypočuje. V posledných desaťročiach to však  vyzerá tak, že folkloristika sa navonok výrazne uprednostňuje na úkor folklóru. A teda – organizátorov festivalov (treba ich chápať, isteže), ani tak veľmi nezaujíma, či ešte niekto tak, ako spieva, aj žije. Či napríklad s fujarou spieva o tom, čo žije – toto sa v podstate považuje až za hriech – vytvoriť novú fujarovú pieseň, čo si to dovoľuje???  Viac ich zaujíma, či má v krpcoch správne založené onuce, nedeľný kroj jak sa patrí a príznačné je, že folkloristickí „krojoví  policajti“ si nič podobné kroju do ďalšieho vystúpenia neoblečú. Pretože tie časy, keď skutočne žil folklór, sú už – súdiac podľa festivalov – buď preč, alebo sa z jadrovejšieho  folklóru stal znova „andrgraund“ ; ako keď kedysi zakázali pôvodnú duchovnú kultúru a piesne, tak odvtedy bol vlastne folklór v rozpore so štátnou ideológiou – zakázaný. Odvtedy boli zakazované slnovratové (Jánske) ohne,  podobne, ako aj iné obrady, kým ich nepreonačili, nepretextovali. No – a nakoniec tu bolo obdobie socializmu, keď boli geometrické obrazce a telesné pohyby  povýšené nad slnko , dušu a iné jadrové hodnoty. A teraz – je tu obdobie také, ako je. Ale o tom azda ešte niekedy inokedy. A toto obdobie, v ktorom pôvodné hodnoty sú potlačené do úzadia  a presadzuje sa už takmer len javisková podoba, toto obdobie sa má končiť „jerichovými trúbami“ pred „sodomou – Gomorou“?“ Nie, folklór dnes nie je zakazovaný. Je len znehodnotený a oslabený zbraňami hromadného ničenia v podobe hluku reproduktorov, ktoré pri necitlivom a neuvedomelom použití znemožňujú prirodzený folklórny prejav. Čo, samozrejme neznamená, že by sa technika nemohla použiť aj citlivo a vedome.

Novodobé oslavy Letných slnovratov – hrá a spieva sa do rána. Bez ničivých zásahov reproduktorov. Sláva! Snímka: Rodná cesta

Obnoví sa živé kolo?

Folklór ale nezahynie. Prenáša sa na lazy, do hôr, na oslavy Slnovratov a podobné podujatia, ďaleko od hluku „zbraní“. Prečo sa kokavské Koliesko volá Koliesko? Názov festivalu, ktorý založili mladí folkloristi,  je odvodený od kolesa, ktoré bolo v lese medzi Kokavou nad Rimavicou a Utekáčom. Do medzivojnového obdobia sa na tejto lesnej čistine – v tvare kruhu – schádzala mládež, hrali tam a spievali. Bol to ozajstný folklór. Keď tak človek uvažuje, aké to asi mohlo byť, nenapadá ho dnes nič iné, ako oslavy Slnovratu.

Zhynie folklór priamo na folklórnych festivaloch? Prevalcuje ho javiskový folklorizmus a dorazí ho diskohudba? Alebo sa od festivalov odlúči? No, vždy sme sa tešili na festival, akým bolo Koliesko. A veríme tomu, že staré, dobré časy sa  vrátia. A že v uliciach a nádvoriach v kolieskovú sobotu, podľa ktorej Kokavci merajú letný čas, že sa tu znova vrátia kolesá hudobníkov, spevákov a spevúľ, ktoré zvestujú dobrú správu: Naša ľudová hudba, tance a hlavne vedomie – je stále živé!

 

Podobné články

PROČ SE NA SLOVENSKU NEHRAJE PO SLOVENSKY? Fenoménem české hudby je folk, v Čechách to neustalo. Slováci jsou nejhudebnějším národem světa, tak...Poslední dobou mě v souvislosti s projednáváním...
DOMÁCU KULTÚRU TREBA PESTOVAŤ! Západný stredný prúd z nás robí koloniálne otupené stádo. V strede cédéčka je diera a v strede Európy tiež.Podľa prieskumov „slovenské“ rádiá púšťajú ...
Folklór a novodrevo na sieti: Na internete letia a... Minule sme písali, že podľa prieskumu z roku 2 008 počúva folklór viac, či menej 40 percent obyvateľov Slovenska (ak nerátame deti), a navyše má ľudov...

Permanent link to this article: http://www.rodnacesta.sk/ako-zabijat-ludovu-hudbu-priamo-na-folklornom-festivale

1 comment

  1. ľudmila

    super článok, vecne, bez nadbytočných negatívne ladených emócií popisuje pisateľ jav a v závere sa obracia k Slnku,svetlej nádeji na priaznivý vývoj. Po veľmi dlhom čase a mnohých iných zverejnených článkoch som si tento článok pozorne čítala a dočítala až dokonca. Pisateľ bol pri písaní veľmi pekne ukotvený v strede kruhu života.
    Nech sa darí, len tak dalej.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžte používať nasledujúce HTML tagy a vlastnosti: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>