«

»

nov 30 2016

Print this Článok

Ako prišla na svet Svetluška

POHĽAD MAMIČKY – Ľuboslava píše:

Od počiatku mala vo veciach akosi silnejší zámer ako my rodičia…No vedomé počatie to rozhodne nebolo, ale intuícia rýchlo napovedala.Len keby som ju ja počúvala….Tak to bolo prvé prekvapenie a radostné. Tichá radosť v objatí muža, ktorého som si vybrala a množstvo obrazov, čo nás čaká.
Tehotenstvo ma učilo vnímať viac svoje pocity, vnútro, intuíciu. Teda aspoň o kúsok viac. A vlastné hranice, potreba chrániť dieťa a vyhýbať sa niektorým nepríjemným situáciám, ktoré som dovtedy so zaťatými zubami tolerovala. A postupne sa vyplavovala levia sila amazonky, akurát že namierená na ochranu dieťaťa. A vysporiadavanie sa so strachmi a tlakmi. Predstava porodiť dieťa doma bola už dávno jasná, hlavne kvôli tomu, že tehotenstvo nevnímam ako chorobu. Cítila som sa ako zbavená svojprávnosti, keď som po prvej kontrole u doktorky odišla s diagnózou – Dohľad nad graviditou. Nikto sa ma nepýtal, či potrebujem dohľad a v akej miere. Možno som tam vôbec nemala ísť, veď je to právo a nie povinnosť mať prístup k zdravotnej starostlivosti. Ale nemala som odvahu vôbec neísť.
Ťažko si je ustáť tlaky okolia aj svoje vlastné bez skúsenosti. Viedol ma len pocit, že je pre dieťa a matku lepšie byť tam, kde sa matka cíti bezpečne, teda pre mňa doma, v pokoji, tichu a intimite. S týmto rozhodnutím prichádzala aj potreba vysporiadať sa s vlastnými obavami toho istého druhu- bude všetko v poriadku, čo ak budeme potrebovať okamžite lekára…Častokrát som počula, že je nezodpovedné rodiť doma, pretože v prípade potreby v nemocnici lekári môzu zasiahnuť okamžite, kým prevoz by sme dieťa alebo ja nemuseli prežiť. Takmer všetky pôrody v domácom prostredí, pre ktoré sa ženy rozhodli vopred, dopadli prirodzene, bez komplikácií, bez potreby lekára. Áno, a niektoré pôrody tak nemusia dopadnúť. Vedela som o tej možnosti, ale aj napriek tomu sa to zdalo vhodnejšie rodiť doma, pretože pôrodnica ponúka dobrú záchrannú sieť a asi práve preto mizernú možnosť prirodzeného pôrodu, pretože lekári sa musia pozerať z pohľadu zníženia rizika.
V ôsmom mesiaci som bola na nejakom vyšetrení, ktoré prebehlo pri pôrodných sálach. Videla som lehátka, závesy, kachličky, prístroje a takmer som sa tam rozplakala, keď som si uvedomila do akých ne-ľudských podmienok prichádzajú deti. Ich prvý kontakt s týmto svetom je odľudštený. A začala som jasne cítiť to prepojenie medzi spôsobom pôrodu a tým ako vyzerá naša spoločnosť…Nemám argumenty, iba pocit. Veď každý vie, že keď sa narodí nejaké zviera, tak samička potrebuje súkromie (pokiaľ si sama nevyberie inak) a že keď sa mláďa narodí, tak sa ho nik nemá dotknúť, prvá matka, aby vznikla správna väzba..Je to prvý odtlačok, čo značne tvaruje ďalšie vnímanie sveta. Čo ponúka taká pôrodnica? Pokiaľ to teda nie je zrovna záchrana života, vtedy je na mieste. Tak prečo zrovna človek to nejak otočil- matka je bezvládna, zbavená možnosti sa podieľať na pôrode inak, ako plniť príkazy lekára. Kto iný ako žena má vedieť, kedy
tlačiť, kedy a ako dýchať?

www-babyweb-sk

Ilustračná snímka, zdroj: www.babyweb.sk

Pôrod sa ohlásil deň vopred hnačkou a nevoľnosťou žalúdka, takmer nič som nejedla a prespala som celý deň. Myslela som si, že to nejaká choroba ma oblapuje, tak som si len priala, nech vyzdraviem, kým to príde. Ani vo sne mi nenapadlo, že to sa ohlasuje Svetluška a telo sa pripravuje, najlepšie ako vedelo. Čakala som iné prejavy podľa tých všetkých príbehov, čo som prečítala:) A ani vo sne mi nenapdlo, že sa dieťa môže narodiť naozaj v termíne..Veď ja som chronický meškáč. No Svetluška asi nebude, zjavne mi bude celý život zrkadliť opak:) Počas ďalšej noci som sa zobudila na nevoľnosť žalúdka. Tak som sa poľutovala, trochu predýchala a zas zaspala. To sa zopakovalo niekoľkokrát, až sa nastávajúci znova tatko zobudil, že hlasno predýchavam, že čo sa to deje…On ma teda nepoľutoval vymyslel nejaké možnosti úľavy a pekne spal ďalej:) A ja som si postupne začala všímať, že tá nevoľnosť prichádzala vo vlnách. Tak som si skúsila odmerať čas vlny a on to bol kupodivu naozaj pravidelný interval 5 min. Na hodinách 3:38. Aha, tak toto sú kontrakcie…A ako rozoznám poslíčkov od ozajstného pôrodu?! Kto to mal vedieť…To už aj milovaný zaregistroval , že sa niečo deje a poňal to ako skvelú hru- tak si dáme generálku. Ja som o generálke nebola moc presvedčená, ale to mohol ukázať len čas. V rámci hry som si uvedomila, čo všetko mohlo byť lepšie nachystané: naozaj pripraviť pôrodné jazierko ( po vydarenej skúške ho umyť a udržiavať čisté), nejaký igelit mať aj doma po ruke, nielen von síce poctivo zbalený, ale ďaleko a mne sa už nechcelo vychádzať, čisté plachty detto, zásoba vody a pod. Keď tých vylepšených plánov bolo už priveľa, tak som si povedala, že nech radšej technické zabezpečenie pôrodu obstaráva milovaný a ja ten zvyšok. To už som sedela s nohami pod sebou a vlnila sa, ako sa mi dalo. Nevoľnosť sa plynule zmenila na bolesť…A zrazu po stehnách stekalo niečo príjemne teplé a ja som sa nepocikala..Takže to musela byť voda, tak len deci, žiadne litre, ako som čakala. Medzitým sa Vlado už len opásal svojím opaskom a začal znášať potrebné veci. Rýchlo som si na posteľ len tak ledabolo hodila igelit a naň krásnu modrú batikovanú plachtu – nech sa Svetielko narodí do nebíčka a zas vytiekla voda. Chvíľu na to vytieklo trochu ťahavej krvi- aha, tak toto je hlienova zátka.
Pýtam sa milovaného: Ešte stále si myslíš, že je to generálka?
Nie, to rodíme.
Jaké rodíme?! Ja rodím, mňa ide roztrhnúť!, ale to prebehlo len v mojej mysli a bola som rada, že necítim z Vlada žiadny strach, len pevnosť. Pretože som mala dosť svojich. On vedel, čo robiť, narozdiel odo mňa. Bolo mi teplo, bolesť sa zdala silná, sťahy každé dve minúty. Na hodinách 4: 50. Bože to prešla ešte len hodina???!? Ako mám prežiť ďalšich ktoviekoľko 3, 7, 15? Túžila som si od bolesti uľaviť, ale nedarilo sa mi, zatínala som zuby, pohybovala som sa, ale mysľou som stále túžila uniknúť, uhnúť bolesti..Bála som sa, či to vydržím, či to znesie moje telo, či ide všetko, tak ako má ísť, netušila som, čo robiť s telom, kričala som, mraučala som, triaslo ma ako pri kundalke, bála som sa, či takýto fyzický nápor budem vládať….Zas som si spomenula, že som čítala, že pôrod je energetickým výdajom porovnateľný s 80 km pochodom…ach…Viem, že som hovorila nahlas všetky svoje obavy a milovaný stál pri mne a zrkadlil-veď môžeš vidieť, že to robíš dobre, počúvaš telo… Cítila som sa veľmi neisto hlavne preto, že tu nebol nikto, kto by mi potvrdil, že všetko je v poriadku, aj dieťa…Len ja. Vedieť to som nemohla, ale cítila som, že idem v toku, cítila som, že vlny sa menia. Našťastie všetkým tým nezmyselným a zbytočne vysiľujúcim myšlienkam som sa nemohla pridlho venovať, lebo počas sťahov sa myseľ vypínala a ja som bola len v tele. Takže strach prebiehal akoby „na povrchu“. A muž sa ma snažil upokojiť, aj keď veľakrát som ho ani nepočula, len cítila, to bolo potrebné. Cítila som ho aj ako fyzickú oporu- vyciťoval ma, ako sa má „polohovať“ a ja som naňho rôznymi spôsbmi vešala, opierala. Niekde medzitým volal pôrodnej asistentke a ževraj som najhlasnejšie kričala vtedy do telefónu..Ja si to tak nepamätám:) Viem, že som hrdelne hučala a otvárala sa…No rozhodne to bola informácia pre asistentku, že sa má ponáhľať..To som jej vlastne chcela odkomunikovať.
Niekde v tom čase sa preplo moje vnímanie. Bolesti som prestala unikať a začala som si pripomínať, že Svetielko je každým sťahom bližšie..A že jediný spôsob, ako tým prejsť je otvoriť sa, nezavadzať Svetielku, a oddať sa tomu, čo prichádza a dýchať. Naozaj sa odvážiť niečo nechať umrieť. Pociťovanie bolesti značne poľavilo, sťahy som predýchavala s uvoľnením, niekedy so mnou dýchal aj Vlado, čo pôsobilo skôr humorne. Okamžite splnil môj „rozkaz“: dýchaj!, ktorý som ale mierila sebe, aby som nezabúdala, pretože keď som zabudla dýchať nestačila som potom s dychom a prichádzala bolesť. Pomedzi sťahy som spala na jeho chrbte, to bolo úžasné. Uvedomila som si, že sa dá šetriť silami. A chladila som sa studeným obkladom. Vtedy som sa už nepýtala, čo robiť, len som tiekla a bola som zmierená. Začala som pociťovať hlavičku v pôrodných cestách a mala som pocit, že zo mňa všetko vypadne. Hlavička prechádzala na niekoľko sťahov. Mala som pocit, že až tak rýchlo to ísť nemusí, radšej mať dostatok času, aby sa tkanivá stihli dobre natiahnuť. Potrebu tlačiť som zjemňovala, ako sa dalo, dychom. Nechala som dieťa nech ide svojím tempom. Niekedy vtedy dorazila pôrodná asistentka. Po tichu, nerušivo, vyhodnotila situáciu- už ide hlavička. Stihla som jej povedať, že si ju prajem chytiť ja. Hlavičku už som cítila v ruke a bolo to neuveriteľné, že sme takmer na konci cesty, že po tých mesiacoch naozaj už bude Svetielko s nami. Potom som len volala Svetielko, aby prišlo. A ona to zase poňala po svojom. Ja som si načítala, že hlavička vyjde na jeden sťah a zvyšok telíčka na druhý. Ale Svetluška si povedala šup a celá vyžblnkla aj so zvyškom vody na jeden sťah a ja som ju ani nestihla zachytiť…6:56. Krásna ružová, s voľnou pupočníkovou šnúrou, silným hlasom a skúmavým pohľadom. Prišiel slastný pocit vziať do rúk naše dieťa, zhmotnenie toho, čo som celé mesiace preciťovala vo svojom vnútri. Nemohla som uveriť že už sa narodila. Cezo mňa. Naše dieťa. Dojatie, vďaka, pokora, láska.
Placenta vyšla asi po polhodine, tatko prestrihol šnúru, keď dotepala. Nechali sme ju vysušiť a urobili tinktúru- liek pre dieťa na celý život, ak by bolo treba.
No a potom prebiehali ešte úkony, o ktorých som sa nedočítala- vejárik z tancujúcich ale priedušných vložiek, ďalšie kolá mini kontrakcií pri saní dieťaťa, No všetko má svoje tajomstvá:)
A odvtedy už len spoznávanie, obkukávanie sa, očuchávanie sa. Cítiť ju bol pre mňa veľmi silný zážitok- pár dní voňala pôrodnými šťavami, voňali sme rovnako a bolo jasné, že je to MOJE dieťa, bola v tom živočíšnosť.Potom začala voňať bábätkovsky a živočíšnosť ostala niekde v hĺbke a príde, keď bude potrebná…
A vo mne ostala skúsenosť- nakoniec som presne vedela, čo robiť, čo je najlepšie pre moje mláďa.
Celé dni som mala pocit Vianoc- posvätnosť, zázrak, ticho a láska. Myslím, že toto sú najkrajšie Vianoce.

POHĽAD OTCA – Mieroslav píše:

1.dejstvo

Už ide!

4.40.

Budím sa na vzdychanie a pohyb ĽúboSlavy v posteli.

– Rodíme?

-nie, hnačka, ako včera….

-Aha….

obraciam sa na druhý bok.

-a bolesť ako pri menstruacii…

Vyskakujem z postele a naťahujem maskáće. Reku: ak aj nerodíme, aspoň nácvik…zakúriť, ohriať vodu na peci, i v kotlinách pri pôrodom jazierku, nech je v ňom vodička teplá…..ale kým zapaľujem oheň v peci, už mi je jasné, že kotliny a jazierko nestihnem. Vyteká plodová voda i hlienová zátka.

Viem, čo to znamená.

Ešte rýchlo vymeniť robotné odevy za vyšívanú košeľu z hrubého domáceho ľanu a široké biele geti so strapcami naspodku. Nech sa Svetielko narodí do krásneho. Nech mu pri bráne do nového sveta zavoňajú Korene prastarých otcov a mám…

A ver, oplatilo sa. Za takú hrubú ľanovicu sa rodiaca žena môže zadrapit ako džudista za kimono a myksľovať do vôle. Bežná košeľa by to nevydržala….i zuby bolia menej keď sa vrývajù do pleca…. A tak som na žiadosť ĽúboSlavinu skončil ako pôrodná koza, opierka, stojan a podobne.

2. dejstvo

Rodíme.

Tak si sedím na kraji postele-pódia, nohy zapreté do zeme pevne, ako býk, za mňou kľačí ĽúboSlava a v krátkych prestávkach opakuje rečnícku otázku, čo má teraz robiť,a že veď ona to (rodiť) nevie…. Po druhej mojej odpovedi, že veď je žena, tak to vie a robí presne čo treba a ako treba a kedy treba a že to je tak už od Boha…som konečne pochopil, že to je naozaj len rečnícka otázka, na ktorú nemá zmysel odpovedať….

A tak ju len držím za ruku pevne zvierajúcu moje plece a do očí sa mi tisnú slzy. O chvíľu vari príde na svet Svetielko…..

Sťahy sú krátke a v 2min.intervaloch. Rýchle prudké dýchanie strieda hlboké pomalé, medzi sťahmi nastáva krátky ale hlboký pokoj. Pre mňa chvíľa, kedy môžem upraviť postoj i odev k ďalšej vlne. Cítim sa ako hora. Pevne, nezlomne.

Za mnou sa vlní more. Naráža do mocných skál.

Viem, nech bude čokoľvek, ustojím.

Tak toto je Pra-dôvera. Neplynie z ega, ale z najväčšej hĺbky….. Stotisíc krát som už toto zažil, ako muž, žena, dieťa…toto je len omrvinka, jedna z mnohých…

A tak povzbudzujem i ĽúboSlavu. Chvíľu stuká, že čo bude ak nebude vládať…-a tlačí ako lokomotíva. Pokúšam sa jej vysvetliť, že hormóny….ale po chvíli vidím, že ma aj tak nepočúva. Obrátená už sama do svojej podstaty, jasne to vidí, cíti, vie, robí. Odvekov. Už toľko krát…Už od stvorenia. Netreba jej mojej rady. Len byť s ňou. Božie dielo je dokonalé. Len mu nebrániť…..

Tak toto je ženská sila.

Táto moc postupne dostáva inú tvár. Tvár ženy-Matky.

Mením polohu. Kľaknem si na posteľ na 4, ĽúboSlava sa o mňa oprie ako o lavicu. Takto môžem ľahko sledovať jej pohyb a rytmické pohúpavanie medzi vlnami. Slová sem tam hovoria o bolesti, ale výraz tváre dobre poznám…ako pri dobrom milovaní.

Medzi vlnami ju hladím a bozkávam na tvár. Niekedy mi odpovie.

A tak ju v jednom deji vidím ako nerozhodné dievča, potom ako zrejúcu, neskôr zrelú- ženu, potom ako pra-matku-rodičku Sveta, a nakoniec aj ako Mať, čo práve porodila svoju prvú dcéru……

3.dejstvo

Príchod

Päť minút pred narodením Svetielka prichádza pôrodná asistentka. Jemne zaklope na dvere a počká na dovolenie vojsť.

Rozpráva málo, potichu. Viac mlčky pozoruje.

Prišiel s ňou pocit bezpečia, istota. Stará mama, čo vie presne, ako to chodí. My to vieme len zdnuka, ona to vie aj zvonka. Stretávajú sa dve rieky v mohutný prúd.

Chcem si ju chytiť sama….počujem ĽúboSlavu. Nechce sa mi veriť. Že by už? Tak skoro? Keďže robím lavicu, nemôžem sa pozrieť. Nevidím. A ešte celkom neverím.

Až keď sa ozve ten mľaskavý zvuk…potom ĽúboSlavin slastný hlboký nádych a výdych.

Už je tu. Svitanie nového dňa za oknom našej slamenej chyžky, i naše Svetielko….

Moja rola lavice sa končí a môžem sa otočiť. Oči trochu slzia. Vidím rozmazane, ale jasne.

To najkrajšie dieťa pod slnkom.

Dieťa neutierame, len položíme do ĽúboSlavinej náruče a prikryjeme plienkou. Nerušené sa uspokojuje na jej hrudi.

Hotovo. Porodené.

O chvíľu príde na rad prsník a prvé skvelé prisatie. Hrdosť otca a vďaky-vzdanie Rodičovi všetkého. Tiché, bezo slov. Samo-plynúce kdesi hlboko zo srdca. Nová bytosť. Nová šanca pre lásku a šťastie. Len to nepokaziť….

4. Dejstvo

Dokončenie.

Ešte placenta, -vychádza celá a v kuse. Potom sa asistentka ponúkne pozrieť rodidlá. Dotýka sa veľmi jemne a s rešpektom. Všetko v poriadku. 2 malé podliatinky pri výstupe z pošvy a maličká nitka prasknutej kože na hrádzi.

Symbolicky prestrihujem pupočník, ktorý medzi časom dotepal.

Tak, teraz už po vlastných, milé Svetielko….

ĽúboSlava je krásna, šťastná, silná, plná živy, akoby ani nerodila.

Drží svetielko akoby to bola časť jej tela. Prirodzene, ľahko, jemne, nežne.

Vidím že sa naladila A že vie. Bude skvelá mať.

5. Dejstvo

Prológ

Vychádza slnko.

Jeho zlatisté lúče hladia sad, jazierko, záhradu, pasienky, dotýkajú sa stromov blízkeho lesa.

Toto všetko je ti dané k tvoreniu šťastného života.

Nad celým priestorom sa okrem slnečných lúčov vznáša ešte niečo.

Si milovaná bytosť.

Cítiš?

Podobné články

Malá veľká príhoda Pustila sa voda. Voda je dôležitá. A keď vytečie, znamená to začiatok pôrodu. Voda vytiekla po polnoci. Dohodnutá pomocníčka bola práve na ceste do od...
Kto je pri pôrode najdôležitejší? Cesta bojovníka pre mamičky, Láskava píše Väčšina žien v našej krajine žiada pri pôrode lekársky zásah, podľa niektorých zdrojov až 80%. Polovica ž...
PÔROD V AMERIKE V Spojených Štátoch Amerických sú zdravotné služby na dobrej úrovni a môžete ich smelo využívať ak máte zdravotné poistenie, ktoré tam zo zákona nevyp...

Permanent link to this article: http://www.rodnacesta.sk/prisla-svet-svetluska-pohlad-mamicky

2 comments

  1. monika

    nikdy som si nemyslela, že pôrod môže byť prežitý aj takto….a to mám 5 detí. Všetky sa narodili v pôrodnici. Bola som šťastná, že pri mne mohol byť manžel, ale aj tak to bolo ťažké….klobúk dolu, že ste mali toľko odvahy ostať doma. A ako sa vám podarilo nájsť pôrodnú asistentku ochotnú prísť domov? Želám vám všetkým veľa zdravíčka a vzájomnej lásky ….chráňte si vaše šťastie, nech máte z malej dcérky veľa radosti 🙂

  2. František Marcín

    🙂 Dvakrát jsem byl svědkem Počátku zrození Nekonečného příběhu Života 🙂 .
    Neopakovatelný zázrak opakujícího se koloběhu života 🙂 ,který mizí v hlubinách ubíhajícího času. Věčného Času..Kdesi mezi hvězdami.
    Dvě hvězdy, které rozzářily hlubiny nejpodivnějšího vesmíru…Lidského nitra. Dvě hvězdy, které svým příchodem začaly utvářet vesmír. Svůj vesmír. V hlubinách svých malých, divoce bušících srdíček ještě před svým příchodem na svět. Slyšel jsem ta srdíčka 🙂 Bylo to jako když malý vláček uhání krajinou 🙂 Ne mocné bušení dospělého srdce..ale klapot stakata radostného vláčku. Který se změnil příchodem na svět.

    Neuchopitelný vesmír s miriádou hvězd. Který si každý z nás chová..a chrání..
    Miriády hvězd, prolínajících se miriádou pocitů, kterým se říká Láska, Bolest, Smích..i Pláč. Stejně neuchopitelných, mizících a zase se zjevujících, Jako jsou miriády hvězd nad hlavami nás všech. Střídajících se stejně, jako se střídá den,,a noc.
    Viděl jsem zrození dvou Hvězd, které nevyslovitelně prozářily můj Vesmír. Vesmír mého nitra.
    Dvě hvězdy, dnes plujících svým vlastním životem… nekonečným vesmírem.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžte používať nasledujúce HTML tagy a vlastnosti: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>