«

»

apr 11 2017

Print this Článok

Rovinky vo vrchárskom raji

Z vrchárskeho zápisníka.

Kde vlastne ľudia žijú? Kde si stavajú domy? Najlepšie miesta boli oddávna naplavené nivy, prípadne rozhrania v blízkosti svahov, ktoré skýtali útočisko pred povodňami. Tieto najúrodnejšie miesta obohatené o naplavenú pôdu boli však až príliš vyhľadávané a – občas i nechránené. A – drahé. Preto, kto chcel voľnejšie dýchať, poberal sa bližšie k horám, kde ľudí bývalo poskromne a aj samoty sa pritrafili, ak mal niekto záujem byť v závetrí od ľudských ruchov. Práve takéto miesto si našiel človek. Bola tam už 20 rokov opustená stará usadlosť a podobne, ako aj mnohé ďalšie samoty v kopcovitom okolí, usadlosť bola vo vrchárskom kotlíku, chránená pred vetrami a čo je hlavné, mala chutný a čistý prameň. Jediné, čo nemala, bola rovinka. Prvé týždne spal človek vonku. Všetko bolo šikmé ako rozpadajúca sa strecha, jediné rovnejšie miestečko bolo pred naklonenou drevárňou. Rovnejšie miestečko znamená – tak asi na dva metre široké, s vyše 20 – stupňovým sklonom. Tak si tam človek preložil brvno, cezeň dve žrde s uviazanou prútenou rohožou, na to slamník vypchatý senom – a bolo. Pri zaspávaní sa pozeral na hviezdy. Zdalo sa, že aj tie hviezdy sú tu akosi naklonené.

Jar pred desiatimi rokmi – „rovinka“ pri drevárni.

Krompáč a lopata postupne pomohli vytvoriť prvé plôšky zeme mimo podlahy domu a stodoly, na ktorých sa dalo položiť bez nebezpečenstva skotúľania. A kotúľanie je to, čo sa tu naozaj dialo. Napríklad obyčajný kameň sa tu kotúľa doďaleka. Jediná biela sliepka, čo tu bola, obľubovala let z plota. Dole prudkým svahom lietala  aj cez päťdesiat metrov. Človek ju vynášal nahor. Líšky tu nie sú nijako zriedkavé. Do troch dní jej lety dosahovali hranicu lesa. Človek z nej nenašiel ani pierko.

Raz po zime sa človeku podarilo vyvaliť spod odkvapu dvestolitrový sud. Ľadový  valec prešiel popri záhrade a už sa valil dole lúkou rastúcou rýchlosťou, lámajúc a ohýbajúc chrastie a kriačiny ako takú trávu. Dole, konča medze nadskočil a vletel do hory medzi stromy. Ozvala sa rana a ľadový valec sa roztrieštil o mocný buk. Na strome ostala rana ako barania hlava. Hm, taká rovinka je niekedy zaujímavá vec. Prinajmenšom pod sudom je vítaná. A tak človek robí každý rok nejakú rovinku. Pomáhajú aj priatelia. Najčastejšie krompáč a lopata. A samozrejme – nechýba ani pán fúrik. Najlepší čas na to je v predjarí a v skorej jari. Keď spravíš úpravy svahu v ľutni a brezni, v dubni a traveni ti to krásne zarastie trávou a po Slnovrate, ak si dobre naskladal mačiny, už ani nevieš, že si rozrýpal zem toho roku.

Vlani človek nasmeroval práce na ohradu okolo včiel, kde vznikol sad o rozlohe vyše štvrť hektára. Vykopal v ňom aj studničku. Pod včelínom vyrobil šesť hriad. Päť sám, Vidimír vozil hnedé zlato – hnoj rozložený na takmer čiernozem. A jalová hlina nad smrekmi poprvýkrát krásne zarodila. Samozrejme, chvála hnedému zlatu. Tam , pri včelách, človek aj písal, tvoril a občas si tam i zdriemol. Miesto malo len jednu chybičku – raj pod včelínom nemal s výnimkou hriadok a dvoch plošiniek pre dva rady včelých úľov, žiadnu rovinku. Tohto roku sa to veruže zmenilo.

Vrchnú vrstvu – pôdu – možno využiť. Napríklad keď ju zmiešame s vyzretým hnojom. je to dobré na sadenie stromčekov. Hlina ide do násypu.

Mačiny – trávnik s koreňmi – možno dať na okraj násypu.

S mudrou a obradom Zeme sa človek s pomocnou čatou pustil do strmého svahu.  Po vrchárskom chlapcovi Igorovi, ktorý medzičasom dospel na muža, sme sa pustili do svahu s Vidimírom. A Malým Vrchárom. Ten sa nedal zadržať.

Rovinka sa ešte viac rozšíri, keď sypeme hlinu cielene na vytýčenú žrďovinu, vystuženú vyklčovanými krovinami a konármi stromov.

Trvalo to pár týždňov. Okrem bežných krompáčov, využívali sme najviac ten najťažší, sme boli posilnení o sekáč koreňov. Nový krompáč má tvar akoby obojstrannej,  úzkej, ťažkej sekery, pričom jedno ostrie je priečne a druhé pozdĺžne. Jeden taký krompáč sme už používali, ten bol prekutý z obyčajného, ale tento je mohutnejší, stavaný takto od výroby. Aj hrubšie korene pretne na jeden sek. Ak udrieš presne a mocne. Okrem čakanov, lopát, táčiek a klčovačiek pracovali aj pomocníčky sekery, píla a káľačka, ktorou sme s Vidimírom vrážali do zeme koly. Niekedy boli jamy predbité železnými bormi, ten ťažší váži tak aspoň 30 kíl. Do násypov sme však bili koly bez predbíjania, jamky by sa aj tak zasypali. Po prebytí násypu bolo treba prebiť kôl aspoň na pol metra. Ale poporiadku:

Ako ušliapať takýto šikmý svah a nezosypať pritom navozenú zeminu?

Keď urobíte na svahu rovinku , či už strojom, alebo ručne, vznikne na spodnej strane násyp. Tak rok – dva trvá, kým sa kostrbatý okraj utrasie. Ak vám ta chodia zvieratá, tak aj dlhšie. Teraz je ale násyp v oplotenom sade. Takže – žiadne zvieratá. Aby sa v lejakoch násyp nezosúval a vytvorená plošinka aby sa takto nezmenšovala, človek si vytvoril takýto spôsob: Najprv z vyklčovaných kríkov,  spravidla ostnatých, a z konárov stromov spraví val ohraničený do zeme vbitými žrďami. Naň treba nahrnúť a nahádzať hlinu z výkopu – násyp. Hlina s tŕňovým valom tvorí nepoddajnú hmotu. Dažde by ju však odmývali. Preto treba spraviť čo najskôr ďalšie práce: Najprv nahrubo zarovnať vyhĺbenú stranu rovinky, ak teda má byť „obytná“. Hrabličkami ju vyrovnať a zdupať – stačí niekoľko ranných rozcvičiek s divotancami. Aspoň raz dorovnať vzniknuté priehlbiny. Do okrajov plošinky treba vbiť koly, ak bude dosť zeminy na navážanie, až za okraje predbežného násypu. Z hory dotiahnuť žrďe – stačí kalamitné drevo, aj „chytené“. Cieľ je – aby vydržalo aspoň rok. Žrde budú tvoriť okraj násypu. Preto musia byť vhodne vyvýšené, ak navážame ďalšiu hlinu. Nakoniec osekáme a orežeme z násypu trčiace kusy kríkov a konárov. Fúriky hliny a hrabličky učešú okraj násypu tak, aby do nich zapadli drny trávy. Mačiny máme už prichystané – ak sa podarilo – už pred výkopom, veď je to prvá vec, ktorú sme spravili. Ak nám mačiny chýbajú, vyberáme ich rýľom a vhodnou lopatou na miestach, kde ešte budú úpravy povrchu zeme a trávnik nám tam nebude chýbať. Drny treba dobre ušliapať do už ušliapaného boku valu. Človek na to používa lano – ušliapať nahádzanú hlinu na 45 stupňnovom svahu je inak dosť obtiažne. Horolezecké lano s trojhákom sa zachytí o koreň stromu, o tenký strom, či stĺpik. Skákanie s horolezeckým lanom v ruke v 45 stupňovom uhle je najpríjemnejší oddych po bití kolov a krompáčovaní, i keď tentokrát väčšinu krompáčovania zvládol spolukráčajúci.

Pri ušliapaní hliny na príliš šikmom svahu pomôže lano. Napríkad – horolezecké. Kde ho nájdeme? My určite u malého vrchára, ktorý používa laná pri lezení do svojho domu vo vývrate nad roklinou.

A ušliapať treba aj drny trávy. Aby sa mačiny hneď dobre zakorenili. Pomôže im v tom aj voda, ak nie je dažďová, tak navozená.

No a už to vyzerá celkom slušne. Do dvoch mesiacov to bude treba kosiť.

Po pár týždňoch takýchto prác človek zaspáva aj so zápästkami, v polospánku sa ich už nepodarí dostatočne uvoľniť. Náramnice zabraňujú presileniu predlaktí, čo sa môže prejavovať brnením rúk v bdení i snení.  Vlasy sa nedajú učesať napriek olejovaniu. Treba ich zmývať na viackrát, pretože zrnká zeminy a hliny pretvárajú vlasy na krovinatý porast. Napriek šatke, ktorá ich má akosi držať pohromade a tiež čiastočne brániť usadzovaniu nánosov v suchom počasí. Slnko, hoc i marcové, spôsobuje zmenu farby pokožky od pása nahor. Takže vyzeráme, akoby sme sa vrátili od mora. No, dnes človek nemohol zaspať. Po umytí a uložení do postele ho pochytila lámka v kostiach. Dobrá správa – bolo to tým, že sa znovu ochladilo na bod mrazu. Tak si dal človek teplý čaj a napísal tento článok. Telesné vyčerpanie v raji je príjemné. Jeden večerný kúpeľ vo vyhriatej jaskyni azda, treba dúfať, vynahradí všetky tie dni neprestajnej práce. A potom – potom snáď človek napíše nejakú peknú stať o Matke Zemi. Obradná práca včasnojarná sa blíži v tomto kole ku koncu. Zajtra zasúvame do svahu novej rovinky posledné mačiny trávy.

V „okienkach“ z brezovej kalamity sú – tesne nad úľmi – zasadené trpaslíčie jablone. Tie by mali zarodiť už do troch rokov, kým vysokokmenné jablone si ešte dlho počkajú na úrodu. Sadenice jabloniek sú v jamách s rastlinným hnojom. Človek k nim hneď aj nasadil pažitku. Mňam.

No a nad terasami s ovocnými kríkmi, neďaleko včelína, už máme peknú obytnú plošinu. Tu začíname deň rozcvičkou, tu varíme a jeme a tu máme aj domácu školu. A plošinka sa časom zazelená. Živa!

Človek v tom sade zaštepil niekoľko vrchárskych sliviek z horniacko-dolniackeho pomedzia – miestnej vrchárskej odrody – mávajú veľké, guľaté, žltočervené plody,vraj sú skrížené s marhuľami.  Okrem toho sme zasadili aj niekoľko vysokokmenných a nízkokmenných jabloní. Z trhu  Gazdovskej obrody.  V novom svahu nad včelínom sú už v brezových „okienkach“ usadené sadenice trpaslíčích jabloní, aby neohrozili naše bzukotavky medonosné.

No na našej novej plošinke trávime celé dni. Tam máme ranné rozcvičky, tam jeme aj varíme, tam má človek krásny, čerstvo vyrobený lesovícky „trón“  z kadluba z dutej čerešne, z ktorej sa zvýšilo aj na dva úle.

A presne tam si človek urobí aj posteľ, aby počkal na prvý sen na ďalšom čarovnom mieste vrchárskeho raja. Raja vykúpenom potom a krvavými škrabancami z klčovania tŕnistých porastov. Ešte je ich dosť na to, aby si ich užili aj ježkovia, zajace, bažanty a jazvece. A hmyzáci a ďalší spolubývajúci. Vrátane lesných mravcov, ktorým človek prispôsobil jednu časť násypu, aby nepadlo ich mravenisko.

Niekedy máme pocit, že robíme jak kone. Bol by to ale nesprávny úsudok. Kone majú u nás dlhodobú pohodičku. Po dlhšom čase takejto práce človek pre zmenu robí ako drak: zareve a ľahne. Kto tu azda najviac pracuje na zemi, to sú títo naši malí priatelia. Hriady sme robili s ohľadom na ich bydliská. Prajeme vám radostný a šťastný prírodný pracovný deň.

Priatelia permakultúrnici píšu články o tom, ako hospodáriť na hriadkach bez tvrdej roboty. No, toto sa človekovi nedarí. Možno na záhradke by to takto išlo. Ale tuto, vo vrchárskom raji, to bez tvrdej roboty jednoducho nejde. To by tu potom mohol žiť každý. Pretože – my žijeme z plodov práce. Žiadne granty a dotácie. Sme sebestační, aj keď v predjarí už veľa vlastných potravín nemáme. Naše gazdovanie totiž presahuje zemské práce. Hospodárime v kruhu bytostí a činností. Chvála všetkým divom. Živa!

Podobné články

Zas raz zázrak jari v raji Z vrchárskeho zápisníka. Koniec brezňa a prvý dubňový týždeň sa deje zázrak roka. Azda nikdy inokedy sa toľko vecí nestane naraz  v mieri - na pobr...
Cesta k potravinovej sebestačnosti. Raj pod včelí... Každá hriada, sláva, úrodu nám dáva. Z VRCHÁRSKEHO ZÁPISNÍKA: A už tu je ovocie práce urobenej v pote tváre. Zem rodí. Pod včelínom človek vyko...
Obrazová pamäť a rodové vzdelávanie malého vrchára... Príbehy malého vrchára Malému vrchárovi sa začal druhý ročník. Domácej školy. V lete sme písali len niekoľko krát – príbehy z remeselných táborov, ...

Permanent link to this article: http://www.rodnacesta.sk/rovinky-vo-vrcharskom-raji

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžte používať nasledujúce HTML tagy a vlastnosti: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>