«

»

júl 21 2017

Print this Článok

VRCHÁR A MRAVCE

Za roklinou, ktorou sa začína les, je na zemi veľa padnutých rakýt. Zvrchu práchnivé brvná. Človek zodvihol jednu stranu takého primeraného drúka a odhadol ťažisko. Navalil si ho na plece a niesol. Kôra zo starého dreva už bola opadaná, biel na povrchu kmeňa už práchnivel. Človek dýchal so zaťatou bránicou a pomaly kráčal k úvalu. Cítil, ako po ňom lezú mravce. Asi ich bude celé brvno, povedal si, ale nezastal. Mravce štípali odo krku a pomaly sa dostávali na chrbát. Človek vnímal ich hryzance a kráčajúc dole úvalom popri novej studničke, vzápätí driapajúc sa hore, na druhú stranu, uvažoval, že hryzenie mravcov, ak sa naň sústredí, nie je až také neznesiteľné. A už vôbec nie nepochopiteľné. Veď im práve narušil dom. Človeku sa zdalo nedôstojné brvno skladať skôr, než dôjde do novej záhrady, vykopanej v svahu pod stodolou. Hryzenie sa menilo na lámanie a bolo už na celom chrbte. Hm. Všetci chcú mať všetko bez námahy, bez roboty, bez bolesti. Lenže tu to tak nejde. Náš raj je vykúpený aj drinou. Človek pomaly zložil brvno a nenáhlivo si vyzliekol košeľu. Chvíľu si ňou zľahka šúchal chrbát a potom zastrúhal bradaticou dva kolíky, aby ich vbil do zeme, nech držia toho drúka. Na tráve. Na drúk nahádzal lopatou z táčiek zem a starý hnoj, čo už vyzeral ako humus. Toto zarodí. Nová hriada je takmer hotová, základ je bez kopania. Vykopať stačí hornú stranu, aby bola hriada menej šikmá. Najlepší je na to ten najťažší čakan, tým odvalí aj veľké mačiny trávy na pár zakopnutí. Po chvíli si čakan prehodí na druhú stranu, nech sú zaťažené obe ruky. Ták, a hriada je na svete.

Po tom, ako človek stratil niekoľko dní mestkými záležitosťami a snažil sa obrodiť spoločnosť, pomaly sa zviechal z civilizačného vyčerpania. No jasné, zasa to tvoje spasiteštvo. Starať sa o iných. Kto ťa o to prosil? Kto o to stojí? Takto sa človek kníše z nohy na nohu, idúc šikmou horou po druhé brvno. Pri tejto robote má pocit uspokojenia. Pracuješ so zemou, stvárňuješ ju tak, aby zarodila, seješ semiačka, polievaš, prikryješ ju lístím, senom či slamou, alebo jednoducho vypleješ klčovačkou a nakoniec pozbieraš úrodu. Nemusíš kupovať v obchode, toľko plodov vypestovaných nie tak čisto. Toto je práca, ktorá prináša úžitok. Ba až pôžitok. Obroda spoločnosti je veľmi neistá vec. Je to bezodná nádoba, koľko živy do nej naleješ, toľko zhltne a výsledky sú veľmi neisté. Nehádž hrach na stenu. Hoď ho do úrodnej zeme. Tuto, na svojom horskom ostrove, na samote, zbavený ruchov, ktoré si si nevybral, tuto si šťastný. Môžeš aj robiť ako kôň, a predsa si v raji. Pretože – žijejš tak, ako cítiš. Ako snívaš. Žiješ svoj sen a sníš si svoj život.

Večer šiel človek ešte na hriady. Spokojne si pozeral zemské dielo na brehu lesa.. Pri svite mesiaca prišiel k tej poslednej, stupňovitej hriade, na ktorej pred dvoma dňami sadil hrach. Perún ho hneď na to poriadne zalial. Niektoré zrná hrachu  pri rýchlom zahrabovaní na začiatku búrky ostali na povrchu hliny zmiešanej s hnojom. Tie teraz, pri svite dorastajúceho mesiaca, pomaly zasypával. Zahrabanie nie je dobrý spôsob, takto by odkryl iné semená. Hrach za tie dva dni už stihol naklíčiť. A tak človek bral hrudku po hrudke. Nad naklíčeným zrnom ju zmrvil tak, aby naň dopadal jemný zemský prach. Takto človek prikrýval pučiace zrná, aby nevyschli a stihli sa pekne zakoreniť. Uvedomoval si, že pri tomto dobrodružstve, keď sa strmá lúka na kraji lesa mení na úrodné hriady, je naozaj šťastný. Aspoň pol roka žiť zo svojich výpestkov. To zas bude možné. Chvála. Netreba pre jedlo zabíjať zvieratá. Netreba dláviť zem ťažkým strojom, veď tuto, na tom svahu by sa ani neudržal. Žiť v prírode. Nie len v súlade s prírodou, ale rovno v prírode. Chvála za túto možnosť.

Dnes človeka prvý krát toho roku pichla včela. Do ruky. Pri obhliadke úľov, keď prezeral včelie diela a plod. Ľudia sa boja. Že ich štipne včela. Mykajú sa pritom. Včelie bodnutie treba zniesť bez zvuku a bez trhavých pohybov. Je nedôstojné sa mykať pre malú bolesť, keď včela práve prichádza o život. Treba chváliť dary. Rukavice by pri jemnej práci so včelými ráčekmi len znižovali citlivosť. Starí včelári robili bez rukavíc. Prsty sú tak jemnejšie, nepodláviš malé lietavky.

Všetko je živé. Všade niekto žije. Aj v tej úrodnej zemi. Aha – krtonôžka. Riadne veľký chrobák, celkom nepríjemne hryzie. Ale len niekoho. Malý , jedenapolročný Zorimír, dnes jednu chytil do ruky a chrobák ho nehryzol. Človek vždy vezme krtonôžu na lopatu a s veľkým rozmachom ju hodí ponad lesnícke pletivo do lesa tak, že preletí cez roklinu až na náprotivný svah. Aj krtonôžka je živá bytosť, s dušou. Musí aj ona niečo jesť.

A my sme tak bohatí. A silní. Vieme dokonca tvarovať zem. Tuto, v rajskej záhrade, len jemnučko. Inde to ľudia robia rôzne , aj bez citu. Sme tak silní. Ale – z vesmírneho hľadiska sme len mravce.

Áno, človek žil často strhujúco, niekedy až bujne a divo. A teraz je mravcom. Teraz je včelou – samotárkou. Na tajnom kúsku Matky Zeme. Na tajnom kúsku, kde pri splne mesiaca cíti dych Všeducha. Ak by tu aj niekto prišiel, málokto uvidí to, čo človek. Duchovia bytostí žijúcich aj nežijúcich. Keď človek kráčal s druhým brvnom na pleci, zacítil ich. Vnímal duchov ľudí, čo tu žili dávno predtým , ako sa tu usadil. Tak, ako človek si ctí svojich predkov, podobne si ctí aj predchodcov, ktorý kedysi dávno hospodárili na tejto samote. Aj keď hospodárili inak, než ako človek dnes považuje za najlepšie, oni žili a pracovali tak, ako vedeli. Možnože najlepšie, ako vedeli. Treba si ich ctiť a vážiť. V malom , no i vo veľkom, v národe. Ľudia veľa odsudzujú. Súdia. Šomrú na predkov a na predchodcov. Nevážia si dary. Pretože to, čo je, je aj následkom toho, čo bolo. Nevážia si dary cesty a preto nemôžu žiť v raji. Žijú len plytko, nevidia do hĺbky. Vidieť do hĺbky je výsada pútnikov. Pútnikov v čase a priestore.

A znova si na svojom ostrove, na ostrove duše. Áno, nič sa nezmenilo. Aha , studnička. Pozri sa do nej. Máš akési iné vlasy. A brada? Zase si brúsil britvu o remeň. A potom nechal strnisko. Zase si sa, aspoň na chvíľu, zmenil na pútnika. Chvála za dary z čistého zdroja. Chvála za dary cesty.

Podobné články

Brúsenie stopy v starom sade A už sa tu rysuje pekná stopa. Z vrchárskeho zápisníka. A už jazdíme v starom sade. Človek má na chrbte najmenšieho vrchára „Mimiho“ (sám seba ...
Lietajúce draky v jesennej povíchrici Počasie ako v apríli, ale trochu studenší vietor. Človek sa zobudil na svitaní ktovieakého času, včera v dedine tvrdili, že je o hodinu všetko inak. N...
Obrazová pamäť a rodové vzdelávanie malého vrchára... Príbehy malého vrchára Malému vrchárovi sa začal druhý ročník. Domácej školy. V lete sme písali len niekoľko krát – príbehy z remeselných táborov, ...

Permanent link to this article: http://www.rodnacesta.sk/vrchar-a-mravce

1 comment

  1. monika

    Naozaj s citom a láskou napísané….práca so zemou nemusí byť drina, aj keď to tak zvonka vyzerá….niekedy je to aj rozjímanie, hlavne keď je človek sám…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžte používať nasledujúce HTML tagy a vlastnosti: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>