«

»

jan 16 2018

Print this Článok

Prežije ten, kto sa zabezpečí

Aj keď sme vychádzali z miest vzdialených vyše dvadsať kilometrov, na dohodnuté miesto sme prišli v tej istej minúte.  

Výstup na Bukovec bol tiahly. V dolinách nebolo snehu, na úpätí len kde-tu a pod vrcholcom Bukovca stekali jarčeky z kopca s nadmorskou výškou 1200 metrov, kde aj v teplejšej,  prvej polovici sečňa, bol stále sneh. Výstup bol trochu nepríjemný ani nie tak pre prudké stúpanie na horu, ale pre blatistú zem, po ktorej kráčali naše nohy. Obuté v čižmách z baranej kožušiny, na tom  veľkokrpce a na nich kožené návleky, bohato napustenej tukom. Bez týchto vrchných návlekov by sme už mali mokré nohy. Ukázalo sa, že vyrábať počas posledných dvoch nocí dávnovekú obuv a dokončievať si odev bol dobrý nápad. A radšej vystúpiť na horu nevyspatý, ako nevystrojený.

Potešilo nás, že na Bukovci je sneh a mrzne. Naše nohy s jemnou obuvou nezanechávali na  stvrdnutom snehu takmer žiadne stopy. Bukovec bol v hmle, vlastne v oblaku. Aj zdola bolo vidieť namiesto vrcholca len oblak a v tom sme sa práve ocitli. Z diaľky sme už čuli hlasy. Z hmly sa začali vynárať postavy. Ľudské. A jeden pes. Vyzeral ako malamut a na chrbte mal priviazanú obojstrannú kapsu. Pútnici boli z troch „kmeňov“. Je nás málo. A tak sme sa zomkli, aj keď náš odev a zručnosti vychádzajú z rôznych dôb a kultúr. My máme odevné súčiastky z prírodnej kultúry Slovákov, dávnych Slovenov a ešte dávnejších neolitikov. Naši priatelia sú z dvoch kmeňov karpatských indiánov, teda Slovákov, čo sa zameriavajú na kultúry severoamerických Indiánov, ktoré boli národopisne na rozdiel od našich prapredkov celkom slušne zaznamenané a ich zručnosti a hmotnú kultúru nielenže etnografi nafotili, nakreslili, ale hory predmetov pôvodných Američanov sú v pôvodnej podobe v múzeách celého sveta.

Podobnosti medzi európskymi a americkými domorodcami 

Spôsoby odievania predkolumbovských, ale aj prérijných indiánov, sú v mnohom podobné predneolitickým kultúram dávnych Európanov, teda lovcov a zberačov, ktoré sa u nás zachovali – vytláčané blízkovýchodnými neolitikmi  – až do doby bronzovej. Podobné sú ešte aj staroeurópske kužeľovité stany lovcov a zberačov. Kým obydlia neolitických poľnohospodárov dávnej Európy sú podobnejšie taktiež štvoruholníkovým obydliam irokézskych poľnohospodárov na územiach poblíž Veľkých jazier.

Podobnosti môžeme vidieť aj v odevoch. Napríklad kožené návleky na obuv sa na Slovensku zachovali až do čias fotografa Karola Plicku, nohavice zavesené na opasku (legíny) nosili dávni Slovania nielen v časoch Prokopia, ale v európskej móde sa zachovali do stredoveku. Je nás tak málo, čo udržiavame staré zručnosti a sme odhodlaní ísť na púť a prespávať v mrazivých horách bez zápaliek, bez továrenských topánok a spacích vakov, že sme sa spojili do spoločnej skupiny. Zvítali sme sa tí, čo sme sa poznali a zoznámili s tými, čo sme sa ešte nevideli.

 

Onedlho sa zotmie a tak si hľadáme vhodné miesto na spanie.  Keď sa skladáme krajom smrečiny, už sa šerí. Nosíme drevo na oheň a čačinu na podstlanie pelechov. Zaštrngá ocieľka a o chvíľu už horí brezová kôra. Chrastie je mokré, všetko je pokryté zmrznutou inoväťou a tak sa človek schytí okresať smrekovú žrď a vyštiepi zvnútra brvna suché smrekové triesky, ktoré už ďalší prikladajú na plamienok. Oheň horí a človek sa vyzlieka do pol pása. Z prudkého výstupu na horu je mokrá košeľa, aj prešivanica a dokonca aj kožušťok, bez rukávov, lebo rukávy si našiť nestihol. Zo šiat sa parí. Človek si cez chrbát prevesí  kožušinu z kozola a suší zvršky jeden po druhom. Neprestáva sa hýbať, kým nad ohňom nedosuší všetky. Nohavice – ľavá, aj pravá, sú horúce, preschli priamo na nohách. Ovčia vlna v kožených „čižmách“ hreje, aj keď je v návlekoch isto vlhko. A tak si to nezasluhuje okamžitú pozornosť.

Medzitým v plechových nádobách zovrel čaj. Pri ohni ožívajú príbehy, najviac letia neuveriteľné a vtipné. Z ciest, z táborení, zriedkavejšie z domácností.  Niektorí už stelú pelechy. Ktosi  má kožušinu z bizóna, podloží si ju pod seba, prehne a aj sa ňou prikryje. Iný  má zošité kožušinky z barancov. Na vrch si takmer všetci prehodia celtu. Aj cez hlavu. Teda okrem nás, lebo my celty nemáme. Mrzne a aj keď má takmer každý kožušinovú čiapku, deka, alebo celtovina cez hlavu v mrazivej noci pomôže lepšiemu udržaniu tepla. My celty nemáme, človek má len malú, tenučkú prikrývku na nedošitom spacáku zo zimných kožušín kozolov. Tri sú zošité, štvrtá len tak prehodená, celú noc sa kĺže dole a treba ju naprávať, aby si v tom mraze aj zdriemol. Po skĺznutí kožušiny prichádza vlna chladu. Zahrieva živou, aj napínaním svalov na celom tele a potom ešte zvlášť aj na studenšom mieste. Darmo je – každý sa musí starať o seba. Kto zanedbá prípravu, na vlastnej koži to pocíti. Niekedy aj v kostiach. Koncom noci človek rozdúcha pahrebu, prehreje sa a priloží tenké, papeky aj brvná. Až do rána potom niekto prikladá, každého to vyženie v inej hodine. Tí najlepšie zabezpečení spia ako drúky.

Ráno je biele. Človek v pelechu len trochu nadvihne tenkú, mokrú deku, aby naň nenavanul ľadový vzduch,  a pozerá cez škáru. Navôkol ležia zasnežené homôlky. Netrčí z nich ani vlas, ani prst. Náhodný okoloidúci by myslel, že to len kôpky nahádzanej čačiny. Pri pozornejšom pohľade by si ale pozorovateľ všimol, že niektoré sa trochu nadvihujú, ako keby v nich niekto dýchal. Jedna postava čupí pri ohni, pri plechovom hrnčeku, z ktorého sa parí.

Hriechy spopod deky

Postupne sa homôlky odkrývajú a vyliezajú z nich rozospaté postavy. Ten, čo spal v spacáku z baraních kožušín, v takom, čo je aj cez hlavu, vylieza holý, len v bedernom rúšku. Náš pozývateľ vychádza v takzvaných „cégéčkach. CG – ceple gače. A my tu staroversky dôsledne bez fabrických odevných súčiastok. Vidimir pozerá s údivom na chlapa, čo vyliezol z ležoviska vo vlnených ponožkách. „A ja tu len onuce a doma pletené ponožky z vlny som si nevzal, reku že to je príliš moderné“, žalostí sa s vtipom. „Ešte že som si v noci na návlekoch uvoľnil si na nohách remence, uvoľnená barania srsť sa nadýchala a prestali ma oziabať prsty„, pochvaľuje si spôsob, ktorý ktosi povedal večer pri ohni.Dnes prespal takto v zime prvý krát. A to už má za sebou nejaký mesiac strávený v zimnej polozemnici. Lenže – tu je to bez strechy a bez periny.  Človek si pomyslí, že dnes si isto ušije rukavice. Vo vaku má kožky z minuloročných úhynov z kozej stajne a aj kapsu so šicími potrebami, je to síce nejaké to kilo navyše ale aj tú kožušinu, čo sa celú noc zošmykovala z hrude, treba prišiť na ostatné, aby vznikol akýsi spací vak. Dnes už bude ústroj teplejší. Aj keď sa zjavne viac a viac ochladzuje.

Po prvej noci je dobrý čas zhovárať sa o tom, kto si ako čo vyrobil. Kým samotné šitie zvládne takmer každý, najdôležitejšie je vedieť,  čo a ako. Osvedčené pravzory. Najnáročnejšia  je výroba tkanín a vypracovanie kožiek. Chemicky  vypracované kožky a kožušiny sa zväčša trhajú, daktoré ako mokrý papier, škoda z nich šiť. Len niektoré vydržia. Zato prírodne vypracované kože – mozgom, alebo mydlom, držia mnohokrát viac. A sú aj ľahšie.  Tenký kožený remienok, prírodne vypracovaný, neroztrhnú ani dvaja urastený chlapi. Ako zistili s prekvapením na Slnovrate.Dohadujeme účasť nášho priateľa, ktorý vie dobre spracúvať kožky, aby to na našom tábore podučil aj iných. Na Medzi, najskôr v mesiaci dubeň.

Pri ohni, pri čaji, káve a pochutinách, ktoré kolujú po slnku okolo ohňa, sa zhovárame aj o pravidlách, ktoré má tá – ktorá skupina. Každá má trochu iné, ale v mnohom sú podobné. Preberáme podrobnosti: počnúc  ústrojom, cez nepovolené látky až po spôsob zahladenie stôp a pálenie odpadkov. Stojí to za to rozprávať sa o takýchto veciach. Aby ľudia, ktorí spolu táboria a putujú, boli spokojní. Pomaly sa všetci balia a chystajú na ďalšiu cestu. Na mape si pozeráme miesto ďalšieho pochodu. Chodník vedie po hrebeňoch Volovských hôr.

Čo nám to dáva?

Pri prežívaní v tvrdých prírodných podmienkach sa v správnom naladení spevňujú povahové črty prítomných. Áno, v modernej spoločnosti je plno „mužov“, ktorí len vzťahovačne plačú a unúvajú svojimi sťažnosťami na to, čo všetko je v spoločnosti zlé a nedobré, v čom všetkom spoločnosť  zlyháva, lebo sa o nich málo stará, nevytvára im dostatočne vhodné podmienky. Ale potom to aj tak vyzerá.  Mnoho mužov vyrástlo len telesne, duševne zostali nedospelými chlapcami. Mladé pokolenie, ktoré by mohlo byť nádejou vývoja, sa takýmito jedincami hmýri. Od prírody majú ešte ďalej, ako pokolenie ich otcov, ktoré od mala nevyrastalo na internete. Svet je plný truhlíkov, ktorí všade boli, všetko videli (na jutubke) a na to, aby to dokázali, potrebujú len dosť peňazí na trendy výstroj a trendy odev. Títo sa k takémuto zimnému ohňu samozrejme nedostanú. Pri ňom – zrelí chlapi, aj mládenci, tiež nie sú dokonalí, ale každý sa musí o seba starať sám. Príroda si každého preťuká, je to len otázka času. Tu sa nezvyknú sťažovať a fňukať. Môže sa sťažovať iba ak na seba, to je najlepší cieľ na hľadanie chýb. Každý sa musí zabezpečiť a každý sa v tom aj vzdeláva. Učí sa od iných znalostiam a zručnostiam. Aj maličkosti zavážia. Kto viac vie, lepšie sa môže zabezpečiť. A takýto chlap by aj vedel v núdzi azda lepšie zabezpečiť aj ženu a deti. Ako by mohol byť chlapom, keby nevedel – zabezpečiť (sa) a prekonávať prekážky? A nie sa sťažovať a nariekať.

Isteže, keby niekomu bolo naozaj ťažko, keby bol naozaj v núdzi, ostatní mu pomôžu. Ale každý sa snaží o to, aby sa do tejto polohy nedostal a aby ostatných zbytočne nezaťažoval. V skupine sa vytvára pocit vedomej súnaležitosti. Vznikajú nové priateľstvá. A vyvíjajú sa aj osobnosti. Nie také tie umelo naboptnané indivíduá, ale osobnosti, ktoré si zdravo uvedomujú aj prirodzený – prírodný význam spoločnosti. Tu nikto nikoho nenaháňa do prípravnej práce. Ale odev a obuv si na takúto púť nekúpiš. A ak si ju vyhotovíš neporiadne, tebe bude zima. Takže – každý sa musí snažiť. To je prírodné. A to je aj vedomecké.

Už človek počuje námietky voči kožušinám, z okruhu priateľov – teoretikov v oblasti ochrany zvierat. Mimochodom, – dávnovekí lovci prvotnopospolných spoločností, a ani praroľnícki chovatelia, zvieratá a rovnováhu na Zemi zďaleka tak neohrozovali, ako súčasná civilizácia, nahodená v umelohmotných vetrovkách. Gazdovia dnes zväčša zahadzujú baranie a kozacie kože, tak to chodí v podmienkach súčasného trhu, a aj poľovníci zahadzujú jelenie a iné kože. Takže – takéto netrendy, avšak užitočné kože a kožušiny sa dnes dajú získať doslova z „odpadu“, stačí sa dohodnúť s tými, čo ich zahadzujú. A ak si ich vypracujete prírodne, prírode pomôžete viac, ako keď si kúpite čokoľvek na seba v obchode.

Kiežby sme mali menej teoretických, virtuálnych  Slovanov a viac prírodných, ktorí by sa nezrútili pri prvom výpadku elektriny. V prírode sa nedelíme podľa umelých predstáv. Neunúvame sa umelými príslušnosťami. Tu sa spoznávame takí, akí sme. Tu sme bytosti. Áno, niektorí sa pýtajú na prechodové obrady. Tuto je odpoveď. Samozrejme, s prežitím v prírode treba začať v teplejších mesiacoch a nie hneď sa hodiť nepripravený rovno do mrazivého záveja. Lebo – keď nebudeš pripravený, keď sa o seba nepostaráš a hlavne ak sa nebudeš snažiť, ani sto bohov ti nepomôže.

A čo ďalej?

Tuto, vysoko nad obydliami ľudí, človek húta o tom, kto ešte udržiava nejaké dobové zručnosti a znalosti, s pomocou ktorých si možno vyrobiť odev a nástroje podľa dávnych vzorov, keď nebolo tovární a keď ľudia boli odkázaní len na seba, prípadne iných remeselníkov. A tieto poznatky sú z rôznych období – od neskoršej doby kamennej, cez bronzovú, železnú dobu až po devätnáste a dvadsiate storočie, keď na slovenských horách stále prežívala salašnícka kultúra s dávnymi spôsobmi obživy a odievania. Áno, a sú tu aj kultúry kríženecké, ako naši priatelia karpatskí indiáni, ktorí poznajú skríženie kultúr amerického – indiánskeho neolitu s euroamerickou kultúrou 19. storočia. A vedia vypracovať kožky prírodným spôsobom, čo už Slováci, snáď s výnimkou niektorých gajdošov a niekoľkých ďalších, zabudli.

Mnohé poznatky a zručnosti predkov sú takmer zabudnuté, alebo celkom zabudnuté. Niektoré šikovníci vzkriesili svojim úsilím. Udržíme aspoň to, čo vieme? Alebo to aj rozvinieme?

V budúcnosti by bolo zvážiť spoločné stretnutie ľudí z rôznych okruhov, rôznych zručností vhodných na prírodné prežitie. Niektoré zručnosti uchovávajú remeselníci blízki šermiarskym združeniam, ale aj šikovníci z okruhu archeológie – experimentálnej a užitej. A aj ďalší.

My sa zatiaľ chystáme zdokonaliť svoju výstroj, ktosi neprišiel, lebo si nestihol dokončiť veci, azda dáme koncom zimy ešte jednu púť v našom malom kruhu.

No a potom – človek ešte uvažuje podporiť  stretnutia ľudí z rôznych spomenutých okruhov. Je to len o dohodnutí nejakých základných pravidiel. Čo myslíte – bolo by to zaujímavé?

Podobné články

Zimná púť – pre odolných chlapov! Áno. Od piatku do nedele. Druhá polovica sečňa. 12.-14.1.18 Trasa – pravdepodobne Volovské vrchy Niektorí sa pýtali na zasvätenie mládencov, či mužov...
Ako sa obliecť v chlade prírodne? Zima sa blíži. Ak je človek v núdzi, alebo na stretnutí, kde nie sú vítané kikiríkaté šušťákové vetrovky, pomoc nie je zložitá. Na takéto príležito...
Tichý pokoj pri zimnom kozube Zem stvrdla a stala sa nehostinnou. Prikryla ju studená snehová perina. Pod snehom ostali bytosti, ktoré vedia spať v chlade. Dážďovky, človek ich poz...

Permanent link to this article: https://www.rodnacesta.sk/zimna-put-takmer-zaniknute-zrucnosti

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžte používať nasledujúce HTML tagy a vlastnosti: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>