Žihadlá, piesne a medvedia sila.

Človek zahrnul drapľavé hrudy, stočil sa chrbtom do dolín. Na driek mu  studený vietor prúdil,  vtom stržeň do kríža vrazil klin. Iba pár krokov –  a znovu rany. Pomaly stúpaš po medzi. Pomedzi bolesť, čo ťa kvári, a zdvihnutý prst znamení.

Mocnou žihľavu vyšibať kríže – pomôže ti to na nohy?  Zaťaté zuby – kruté ráno. Ležíš jak červík úbohý.

 

Už kráčajúci nesie včely, žihadlá ich sú horúce.

Úctivá chvála za liek skvelý.

odkľaje kroky budúce?

Žihadlá žihali spásodarne.

Krajom voz letí. Rýchlo, prajne.

Sme tu. Čo teraz? spievať piesne!

Či sa dnes na nohy postaví ešte?

 

Pomohla ostatná – mestská včela –

vírili piesne až do cieľa.

Hudba sa v žive rozhostí,

zo strún a hrdiel bytostí.

 

Človek to ustál, až kým ustal.

Nocou voz bežal, človek ležal.

Na druhý deň sa doma sťažka

vsunul už iba do opaska.

 

Daj si na svoje, na rany

opasok so štyrmi prackami,

bo kozľa jedno k večeru chýba,

a nebude to v počtoch chyba.

 

Tak  nocou človek horou kráčal,

nad ránom nohy rosou zmáčal.

 

A na tej ceste stupaje –  veru,

podľa nich určíš medveďa mieru.

Preč´ si sa človek na horu trápil?

Kto to bol? Kde sa kozlenec stratil?

 

Život mu nevráti žiaden nález,

odkryje tajomstvá tajomný prales?

Pytliak? Vlk? Ten čo vie, kde med?

Zatiahni remeň, stúpaj vpred!

 

Buď rád, že ťa dnes medvedia sila

na nohy znova postavila.

A pochváľ ráno z hory tej !

Život je veľký čarodej.

Snímky: pisateľ, traveň r. 17

Trvalý odkaz: https://www.rodnacesta.sk/4365-2

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.