POČÚVAJME, ČO HOVORIA, POČÚVAJME SRDCE

bielcik.jpgV dávnych dobách mali starí ľudia čestné postavenie v kmeňoch. Predávali mladšej generácii svoje vedomosti, zručnosti i skúsenosti. Časy sa zmenili. Prestali sme počúvať – deti svojich rodičov, rodičia detí, politici ľud, a v poslednom čase už aj ľud prestáva počúvať politikov. Ba čo horšie, prestali sme počúvať aj sami seba. Pekne v jednom kruhu. Aj ja som súčasťou tohto kruhu. Ako na kolotoči. Točí sa čoraz rýchlejšie a rýchlejšie. Ťažko, preťažko je z neho vyskočiť.

Včera som s mojím Janíkom (manželom) navštívila moju 82 ročnú mamu. Žije v odľahlej dedine. Väčšina ľudí tam žila, a poniektorí ešte stále žijú skromným životom v súlade s prírodou. Čím som staršia, tým sa tam radšej vraciam. Prídem na iné myšlienky, ožívajú vo mne spomienky na detstvo, a hlavne som tam ešte stále v pozícii dieťaťa. Dieťaťa, ktoré sa v poslednom čase veľa pýta a hlavne počúva. Stačí iba jedná otázka a mama rozpráva a rozpráva. Vracia sa do minulosti a spomína. Na svojho otca (môjho deda), ktorý bol chýrnym bačom v okolí. Pracovitý, poctivý a čestný. Gazdovia plakali a preklínali zubatú keď ho ako 39 ročného odprevádzali z tohto sveta. Od ľanových plachiet, ktoré mi na moju prosbu šťastná aj prekvapená, že ich chcem, vytiahla zo skrine, sme sa dostali až k samotnému pestovaniu ľanu a jeho spracovaniu. V minulosti mala každá rodina urobené vlastné močilo, kde sa močil ľan. Vonku, ďaleko od dediny, každý na svojom pozemku. Do dnešných čias tieto miesta ľudia v dedine volajú Močila.

Na moju otázku, či im ľan niekto neukradol, mama nechápavo odpovedala: „ Kto by ti ho kradol, každý mal svoje.“

 „Zomrel niekto v dedine na infarkt v tom čase?“ pýtal sa zvedavo Janík.

Mama sa na chvíľu hlboko zamyslela a odvetila „Áno raz, jeden ujko spadol v stodole keď mlátili zrno. Musel to byť infarkt.“

„Koľko mal rokov?“ „Koľko mal, koľko mal, musel mať už po deväťdesiatke.“ vážnym hlasom odvetila mama.

Pohľady sa nám s mužom stretli a s chuťou sme sa zasmiali.

Mama ďalej rozprávala, ako suseda zabil Perún, ako sadili pri škole lipku, ako šili odevy…. Ako by čítala zo Žiarislavovej knihy „Návrat Slovenov“.

„Prečo si mi tak nerozprávala skôr.“ pýtala som sa. „Nepočúvala si, a ani nechcela počúvať.“ odvetila mama urazene. Zabolelo ma to. Nič nemôžeme vrátiť späť. Škoda.

„Poďte s nami babka, čo tu budete sama. Poďte k nám. Všetko nám budete po večeroch rozprávať.“ prosíkal Janík.

V duchu som sa iba usmiala. Vedela som, že márne sú jeho prosby. Koľko som sa ich v minulosti napresviedčala aby sa odsťahovali a uľahčili si život. Nič som nechápala. Žiarislav píše, že: „ Duchom vyspelý človek môže žiť len s najnutnejšími predmetmi, bez honosného bohatstva.“ A oni tak žili. Neprečítali žiadne filozofické diela, a predsa chápali podstatu celého života. Žili chudobne, a predsa bohato. V psychológii sa uvádza, že jednou zo základných čŕt inteligentného človeka je schopnosť prispôsobiť sa novým podmienkam. Ja, tak ako mnoho iných, som sa prispôsobila novému, lepšiemu (ne)životu. Prispôsobujeme sa jedná radosť – ľudia ľuďom, ľudia štátu a štát štátom. Sme predsa inteligentný národ. Prispôsobujeme sa a hynieme. Hynieme fyzicky, a čo horšie aj psychický. Aj keď by sa navonok zdalo, že niet cesty späť. Jedna možnosť tu je. Počúvať vlastné srdce…

foto: Ladomíra

podobné články:

4.4.13 NÁHODAZlaťa píše

 

 

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/rc-pocuvame-zlata-htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.