«

»

jún 02 2009

Print this Článok

Z ošúchaného zápisníka (2.): Stretnutia s pôvodnými Američanmi

Z ošúchaného zápisníka (2.) Jeden z dôvodov tejto cesty je spojenie s prírodnými kultúrami Ameriky. Ozývame sa vedomkyni Dorin z indiánskeho kmeňa Cree, s ktorou sa dohodneme na neskôr. Býva na severe neďaleko Veľkých jazier. Svojho času bola na Slovensku a pri Sečovciach u Zemina sme robili v čase jarných sviatkov spoločné stretnutie zamerané na priblíženie slovenských aj indánskych obradov a duchovna. Jediný voľný výkend strávime na výjazdoch za indiánskymi stretnutiami.

Umelecký festival indiánskeho umenia v Rankokus. Pri vstupe si kupujeme lístok pri značke s preškrtnutou kamerou. Podobne, ako aj na našich novodrevných sviatkoch, sa tu nesmie bez zvláštneho povolenia natáčať. Keby to boli kmeňová obrady, nesmelo by sa ani fotiť, ak by tam vôbec mali bieli ľudia prístup. U kmeňa Hopi je známe, že ak niekto ruší ich obrady fotením, nielenže mu zadržia fotoaparát, ale ho môžu pomazať medom a potom poprášiť perím. Teraz ale sme na festivale umenia pôvodných Američanov, ktorého hosťami su zväčša bieli Američania a s fotením sa ráta. Pôvodných Američanov tu už zväčša označujú ako „Native Americans“. Ale pretrváva aj označenie Indiáni, presnejšie „American Indians“, aby sa neplietli s indickými „Indians“, podľa ktorých boli domorodci niekoľko storočí omylom prezývaný. Zmena sa diala na popud vlastných „nejtivov“. To je síce iné, ale v niečom podobné tomu, keď sloveni pôvodného duchovna odmietajú cudzí a zavádzajúci výraz „pohanstvo“ a nahrádzajú ho pojmom „pôvodné“, alebo „rodné“ duchovno.

Medzi Indiánmi, čo si rozložili stánky, je dosť Čerokíov.Kmeň Čerokí, od ktorého je na Slovensku odvodený pásový účes „číro“, je známy tým, že je moderný, vzdelaný a zbehlý v obchode. Do dejín sa zapísal napríklad Cestou sĺz, počas ktorej zahynula v mraze polovica kmeňa. Čerokíovia odmietli pri deportácii do rezervácie nasadnúť na vozy a išli pešo. Ale boli to vraj nie ich slzy, ale slzy amerických vojakov, čo ich sprevádzali, ktoré dali meno ceste lemovanej zmrznutými mŕtvolami. Čerokíov americká vláda deportovala niekoľkokrát do čoraz horších táborov. Ale nakoniec boli jediní, čo si dokázali svoju poslednú rezerváciu vysúdiť, a to vďaka drahým kovom, kvôli ktorým mali byť znova premiestnení. Veľa vzdelaných a bohatých členov mohlo ovplyvniť dosť vysoké povedomie príslušnosti ku kmeňu. A tak Čerokíovia uznávajú členstvo v kmeni až do osminy krvi, teda stačí jeden dedo, alebo babka v inak nečerokíjskom rode na to, aby sa mohol potomok hlásiť k menu, výhodám a cti tohoto kmeňa. Inak je bežné u iných kmeňov odvodzovať kmeňovú príslušnosť do jednej štvrtiny. Od čerokíjskej indiánky, čo má stánok hneď nakraji, človek odchádza s bizónim zubom. Hneď vedľa je iný stánkar indiánskeho vzhľadu. Trochu sa s ním rozprávame a prezradí meno kmeňa. Keďže sa to nepodobá na žiadne z niekoľkých desiatok známych severoamerických kmeňov, pýtame sa, kde sídli. No, predsa vo východnej časti Ruska, pri hraniciach s Mongolskom. Smejeme sa a rozprávame sa chvíľu po rusky.Vlastne odtiaľ kedysi v ľadovej dobe prešli Indiáni po ľade cez Beringov prieliv do Ameriky, v dobe, keď ešte asi netušili, že ich tak raz nazvú tí, čo prídu oveľa neskôr na lodiach z opačnej strany.

Medzitým prebiehajú vystúpenia indiánskych hudobníkov, zväčša píšťalkárov, a tanečníkov z rôznych kmeňov severnej Ameriky, ale sú medzi nimi aj umelci juho a stredoamerických národov. Tí sú spravidla veľmi vážni a pri spoločnom predstavovaní ďakujú usporiadateľom za pozvanie. Jeden z nich, pôvodom z juhoamerických Ánd, predstaví seba aj píšťalku krátkou piesňou. Za ním sa príde predstaviť píšťalkár kmeňa Lakota, ktorý zahaluzí, že on chcel zahrať tú istú pieseň, ale ten pred ním ho predbehol, a tak zahrá inú. Všetci sa smejú. Po predstavení hovorí idiánsky uvádzač mohutného vzhľadu, ktorý aj vtipom pripomína Jiřího Moravského Brabca (tiež rád uvádza festivaly). Indián s mikrofónom v ruke uprostred prívalu viet s vážnou tvárou vyriekne: teraz sa všetci postavte. Biely návštevníci sa všetci postavia. Keďže človek je jediný účastník v hľadisku, čo sa nepostavil, Zornička ma ťahá za plece a presviedča. Človek jednak necíti vstať a keď už ide splniť Zorničkine prianie, zisťuje, že široký kokavský opasok, ktorým je opásaný, medzičasom zospodu objal operadlo festivalovej stoličky, takže jediným rýchlym riešením by bolo postaviť sa aj so stoličkou na chrbte. To by asi nebolo oveľa dôstojnejšie, ako sedieť. Vzápätí uvádzač zahlási: „sadnite si, rád preháňam bielych ľudí“. Bieli ľudia sa smejú, prišli tu hlavne priaznivci týchto vecí. Zornička poznamenáva: „Opačne by sa to tu povedať nesmelo“. Na veci súvisiace s farbou kože sú v Amerike menšiny veľmi citlivé a vtipkovať v tomto smere sa podobý na chôdzu po tenkom ľade. Na doskách sa vystrieda niekoľko súborov a zrazu sa tam zjaví huslista s husľami pomaľovanými ako indiánsky kôň. Má vrkoče na bok hlavy, v kroji,rozháňa sa raz so slákom a vzápätí sa prechádza po pódiu s indiánskou píšťalou. Zornička zahlási: pôsobí veľmi podobne, ako ty. Po vystúpení sa zastavíme pri Avrelovom stánku, ktorý spravuje jeho žena. Vymeníme si cédečka. Arvel sa pozerá na Vrchársky raj, Bytosti hore a rozplýva sa nad anglicky písanom letáku, ktorý návštevníkom našich podujatí má zvestovať človekovej činnosti i o našom hnutí obrody. Aurel sa nadchýňa: veď to je to isté, čo robím ja. Je zvedavý na slovenské píšťaly. Keď ideme do plechového tátoša, vyťahujeme aj fujaru. Kým pri koncovke a dvojačke sa Avrel diví, pri fujare tretíkrát vyhŕkne: tuto vedľa je môj priateľ, čo vyrába píšťaly, aj jeho by to zaujímalo. A tak sa presúvame neďaleko k stanovisku, kde má rozložené indiánske píšťaly Daniel Bigay. Stojí tu v novodrevnom kroji, v číre priviazané perá. Keď zatrilkujú slovenské pišťaly a zafujarí fujara, zahĺbime sa do dlhého rozhovoru. Zornička sa trochu potí, lebo nevie preložiť všetky názvy stromov a kríkov, o ktorých je reč. Danielovi ako výrobcovi svietia oči. „Aj indiáni niekedy robili píšťaly z bazy a ešte jedného podobného dreva. Hovoríme o vypaľovaní dier i o ladení. V starej dobe podobne, ako u nás, indiánske píšťaly neboli presne ladené.“ Ale teraz svoje píštaly ladíme pomerne presne v ladení, ktoré sa ustálilo. Aj s Danielom meníme CD. Na prednej strane má svargu so štyrmi hlavami akoby vtákov, ktorá nápadne pripomína napríklad devínsku staroslovenskú svargu so štyrmi dračími hlavami. Svoje meno má napísané aj v Čerokíjskom jazyku. Čerokíovia ako prví z „prvých národov“ (obrazné označenie pre amerických pôvodných) začali vydávať aj svoje noviny. vlastne nedlho po tom, ako vychádzali Slovenskie národnie noviny, začal vychádzať na opačnej strane zeme Cherokee Phoenix. Daniel hovorí, že sa chystá do Európy. Človek mu hovorí, že ak bude mať v Európe šnúru, na Slovensku

pripravíme najmenej jeden koncert.

Sedí vec.

pokr.

pred

Zdroj: Ved.sk

Podobné články

Cestou po krajine kaňonov a skál: 1. Po stope indi... Snímky: Žiarislav a Zornička. Po 9 rokoch prišlo z Ameriky ďalšie pozvanie. Cieľ výpravy tentokrát nebol v krajine Delavarov a najmodernejších Indi...
Runa a Rumeň – ukážka z pripravovanej knihy ... Socha Runy. Gorin. Koník milý. Ideme do dediny. Človek prehodí cez koňa deku, uviaže ju podbrušným remeňom a upevní naň tašky. Dá koňovi mrkvu, vy...

Permanent link to this article: https://www.rodnacesta.sk/RC.proza.indiani.htm

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžte používať nasledujúce HTML tagy a vlastnosti: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>