O malom obkmásanom stromčeku, ktorý sa stal veľkým

dubRozprávka, Žiarislav píše

Kde bolo, tam bolo, dosť ďaleko to bolo, až za tým horným salašom, pri tej lúčke medzi lesmi, vyklíčil tam malý stromček. Vyrástol pri vrše kameňov, čo ich tam gazdovia nahádzali, keď kosili tú horskú lúku. No a okolo tej hromadnice chodili aj srnky, aj ovce i koza a občas si odhryzli z toho malého stromčeka lístok, alebo aj viac. A ako tak stromček rástol, išlo mu to veľmi pomaly, lebo veď každým rokom ho ktosi ojedol, takže už aj mal kmeň ako palec gazdovský, a ešte ho ani od zeme poriadne vidieť nebolo.

A ostatné stromy sa naňho uškŕňali, vždy keď sa pozreli na neho z lesa, kde rástli jeden pri druhom, tie stromy v lese boli tenké a vysoké a pretekali sa, kto bude vyšší, rástli do neba.  A z nášho stromčeka sa len posmievali – chchá, krpáň malý, sotva ako tráva vysoký, čo ťa to napadlo pri hromadnici rásť, okmásané ledačo – rehlili sa mu z hora. Ale náš malý stromček si hovoril: mne to nevadí, že nie som vysoký, ja sa nikam nenáhlim, ja som pri tej hŕbe kameňov spokojný – a len si tak pomaly rástol. Ale každým rokom bol o palec vyšší a kmeň sa mu rozširoval. Koruna mu nerástla až hore, vo výške, ako stromom v lese, ale bol ako taká guľa strapatá. No a keď už bol vyšší ako hlava srnky, alebo kozy, potom sa pustil do rastu. Už aj začal vyzerať ako dub, lebo to aj bol dub, lístky mal na okrajoch vlnité a boli na ňom žalude, ktoré chodili chrúmať diviaky a spokojne si pritom krochkali: kroch kroch, aleže si nám pekne podrástol toho roku.

No a tie stromy, čo sa mu z lesa posmievali, sa dlho netešili svojej pýche. Nad Tatrami sa zrazili dva mraky, strhla sa búrka a tá sa spojila s druhou búrkou a vznikla hrozná výchrica. Blesky metali hlava – nehlava a koruna – nekoruna, bili aj do stromov, ale strhnutý vetrisko sa opieral ako divý do tých vysokých stromov a rúcal ich na zem, len tak prašťalo. Celý les bol dokmásaný – niektoré stromy boli strhnuté, že im zo zeme trčali len vyvalené korene, iné boli odlomené vysoko nad zemou, niektoré sa opierali o iné stromy a padali pri ďalších vetroch, iným padajúce stromy obdrali korunu, alebo aj kôru.

Ale nášmu dubovi sa nič nestalo. Stál si tam na tej lúke, mocný kmeň a široké a hlboké korene držali ho pevne a tak mu vietor neublížil. Už ani tú hromadnicu kamenia spod neho nebolo poriadne vidieť, taký veľký narástol. Stromy z lesa sa mu už neposmievali, lebo jeho bohatá koruna bola z roka na rok väčšia. Nesnažil sa vyrásť prudko do neba, nikam sa nenáhlil, len tak si ticho dumal o svete a mocnel. Po čase bol už taký mohutný, že sa pri ňom zastavovali s obdivom medvede, jelene, i ľudia. Ľudia ho volali „storočný dub“, i keď už mal veľa krát sto rokov a nikto nevedel spočítať, aký je ten strom starý. Jeho silu si vážili a dotýkali sa ho len s úctou, keď sa chceli posilniť, alebo keď sa chceli vyliečiť. Pri koreňoch a na konároch toho duba nechávali jedlo a lesné zvieratká a vtáčiky si občas vyzobali to zrno, alebo kašu, čo tam ľudia nechali. Rozprávali sa s tým dubom a hladkali ho po drapľavej kôre. Z jeho žaluďov už vzklíčilo viacero stromov, lebo niektorí si brali žalude pre šťastie a posadili ich na svojich gazdovstvách, aby si dobre pamätali, kde im končí pozemok. V korune toho duba spievali vtáčikovia a chválili ho tými najkrajšími pesničkami.

Trvalý odkaz: https://www.rodnacesta.sk/RC.rozpravka.strom.htm