NECH DUŠU PRÍJME VŠEDUCH – VŠETKO JE V KRUHU

s_kozickou.jpg

Stmievalo sa. Kozy sa vracali z paše ale jedna zvláštne mečala. Ozývalo sa jej mladé kozliatko, ale jeho hlas sa bol čoraz ďalej. Stádo sa v pásme krovín a hájov približovalo, ale krik kozľaťa sa vzďaľoval. Človek bežal hore stráňou s lukom a šípmi prehodenými cez plece a osekávačom občas pred sebou švihol, preseknúc šľahúne ostružín či šípových krov, alebo aj pevné, ostnaté chápadlá trniek. Obehol stádo kôz, jednej narýchlo sňal zvonec a sledoval občasné zamekanie kozľaťa. Už bola tma. Vzal si čelové svietidlo, lebo mraky nepustili svit mesiaca, ani hviezdy nežmurkali na strmé lesopasienky. Občas zazvonil zvončekom, ktorý mal na opasku na opačnej strane, ako osekávač. Spiežovec mal oceľové srdiečko zaistené zhužvaným papradím a zazvonil, len keď človek vytiahol zo zvonca trávy. Pritom aj zamečal ako koza a kozliatko sa ozvalo. Bežal hore strmým kopcom popri papraďovom poraste k brezám, čo rastú pod hrebeňom. Chvíľami zastal a načúval. V sluchách mu búšil srdcový zvon, pri behu hore strminami srdce bilo až príliš nahlas a výrazne prehlušovalo zvuky lesa. Načúval so zažmúrenými očami, nehybne, pretože niekedy sa podozrivý zvuk ozve len raz a už sa nezopakuje. Vtedy treba presne určiť smer, z ktorého zvuk prišiel. Keď sa srdce trochu stíšilo, znovu začul slabé zamečanie. Vyrazil, bežiac už neďaleko hrebeňa, občas odsekávajúc šľahúne, občas aj po štyroch, plaziac sa cez priechody pod ostnatými kríkmi. Podbehol krík a vystrel sa. Aha, tu je. Čelové svietidlo rozrážalo tmu a v nej k človeku skackali dve oči, ktoré u zvierat oproti batérke v noci, nevedno prečo, našťastie odrážajú svetlo a podľa toho ich možno v noci objaviť. Tak tu si, malá kozička. Čo to, sú dva? Za ním skáču ďalšie dve svietiace oči. Hm, čo je to?! Kozľa vystúpilo z tmy a nebežalo k človeku, ale skackalo cez vysokú trávu a paprade čistinky smerom rovno dole, k salašu. Za ním skákala líška. Človek na ňu zakričal, ale líška ďalej sledovala kozliatko, akoby tu človek ani nebol. „Ochráň ho!“, kázal vnútorný hlas. Človek vytrhol z tuľajky šíp, ten ťažký, z jaseňového štiepanca, s ostrým železným hrotom s nasaditeľnou tuľajkou, aké kedysi dávno vymenil kováč z Perneka za syry a nahrávku „Z vrchárskeho raja“. Človek vo chvíli natiahol mocný spätný luk a na okamih zvažoval: Zachraňovať kozľa, alebo líšku, ktorá sa nedala odohnať? Čo ak má začínajúcu besnotu? Alebo čo v tom je? Vnútorný hlas po druhý krát rozhodne hlesol: „Zachráň chovnú kozičku!“ Vo chvíli, keď líška prenasledujúca kozliatko ukončila skok a v behu sa odrážala k ďalšiemu, vyletel šíp a vbehol jej do hrudníka za prednou nohou. Ozvalo sa chrapotavý, ale silný zvuk, niečo medzi kvílením a zarevaním. Človek prišiel k líške. Ležala na chrbte a v zuboch držala šíp, za hrotom, ktorý jej vyšiel z prednej časti hrudníka. Človeka obliala ľútosť nad zvieraťom. Opatrne chytil, pri perových letkách dlhý šíp, čo jej trčal spoza lopatky a vytrhol ho líške z hrudníka. Líška z ničoho nič vyskočila, akoby ani nemala skrz-naskrz prestrelený hrudník a bez akýchkoľvek náznakov zranenia vybehla a zmizla vo vysokom papradí. „Aha, tak to sa mi len sníva.“, povedal si človek.

s_kozickou_2.jpg

V minulom roku žiadna dospelá koza neutrpela násilím. Na paši zmizla jedna krásna, mladá, chovná kozička, dcéra Stepnej. Niečo ju „kvaklo“. A tak stále od nej nemáme chovnú nasledovníčku. Hnedý chlpáč síce zo dvakrát obišiel salaš, ale čuvače a gazdovské značky ho udržali v bezpečnej vzdialenosti. Na jeseň zahynula prirodzeným spôsobom koza Pekná, jej posledná kozička bola Peknuša. Spravil jej obrad, dal posledný kus, pokropil vodou a požiadal o dobrú ďalšiu cestu. Pochválili sme jej dary, ktoré priniesla v našom spoločnom domove, kde zvieratá žijú šťastnejšie a slobodnejšie, ako inde ľudia. Keď jej duša bola pojatá, človek urobil gazdovskú nevyhnutnosť. Skôr, než začne telo tuhnúť, dá sa koža odrať ľahko. Lebo potom, po stuhnutí to tak nejde, až zas neskôr ide ľahšie, keď už ale telo začína zapáchať. To sa tu ale bežne nedeje. Človek obtočil reťaz na poslednom kĺbe zadnej laby, prehodil retiazku cez trám, zdvihol telo kozy za nohu a šikovne zachytil na tráme reťaz tak, aby labka bola tesne pod trámom. Potom urobil to isté s druhou nohou. Taká koza sa nezdá, ale má svoju váhu. Toto už robil mnohokrát, keď je zviera zdvihnuté, už to ide pomerne hladko. Človek si spomenie, ako raz odieral so zverolekárom a dedinským gazdom z kože kravu, ktorá tam z nejakých dôvodov zhynula. Gazda a jeho syn sa s nevôľou dívali na človekove rukavice. Zdalo sa im, že sa toho štíti. Kravu sme odrali na zemi, od brucha po chrbticu. Potom sme ju prevrátili na druhý bok a urobili to isté. Bolo leto, teplo a bolo to už cítiť. Zhynutej krave nafukovalo brucho. Kožu človek previezol na svoje gazdovstvo a tam ju napol na veľký rám z osikových žrdí, oškrabal a vysušil. Koža na duchovnú pomôcku, napríklad na bubon, je najlepšia zo zhynutého zvieraťa, nie zo zabitého. Teraz je to ľahšie, je to len ľahká koza. V studenej jeseni. Nič nepáchne, aspoň zatiaľ. A človek toto robil už mnohokrát. Naučeným pohybom otočí nôž na kĺboch zadných nôh, kožu prereže aj cez zadný kraj vnútornej strany stehien tak, aby sa rezy spojili. Obreže konečník a vedie rez cez oba kraje vemena po strede brucha až k predným nohám, odtiaľ cez hruď a po spodnej strane krku až ku hlave. Koza visí dole hlavou, je to zvláštne, že telo, ktoré sa kedysi hýbalo, je už nejaký čas mŕtve. Časom si na to človek zvykne a už to až také zvláštne nie je. Duša odchádza a gazda musí správne spraviť gazdovskú prácu, aby všetko ostalo v posvätnom kruhu, v kruhu živy a teda aj v kruhu živín. Celé telo využijeme. Na predných nohách rozreže kožu podobne, ako na zadných. Potom kožu odiera od chvosta až k predným nohám. Na to treba všetku silu, občas sa zapiera celou svojou váhou. Čo najmenej pri odieraní používať nôž a ak, tak ten druhý – so zaobleným a stupeným hrotom, aby sa koža nikde neprederavila. Najťažšie ide odrať kožu zo šije. Keďže človeka to nik neučil, vynašiel si svoje zlepšováky. Napríklad kožu, ktorá ešte drží na prednej časti tela, pri chvoste zaviazať špagátom a ten uchytiť na tráme hore, aby sa koža neznečistila od blata. Keď už je celá stiahnutá, človek odreže kožu zo zátylku. S úctou ju prevesí pozdĺžne cez trám srsťou dovnútra tak, aby stred chrbta bol na tráme. Pozorne kožu povystiera. V letných mesiacoch by vôbec nesmela visieť na slnku, mohla by sa spariť a pri vypracovaní by z nej opadávala srsť. Teraz je ale srsť pekná, zima predo dverami a takmer všetky kozy už majú teplú, sivastú, zimnú podsadu. Vrátil sa k telu stiahnutému z kože. Odrezal vemeno a vložil ho do veľkého hrnca, v ktorom varieva žradlo pre psov. Opatrne rozrezal brušnú blanu pri rozkroku. Z dutiny vyfučal vzduch s príznačným sladkokyslým pachom. Toto robí človek v pracovných kožených rukaviciach. Jeden prst vloží do dutiny, ohne ho a ťahá dolu. Ako prst odtláča črevá, tesne pozdĺž prsta vedie ostrým nožom rez až k hrudnej kosti, opatrne, aby nenarezal črevá. Potiahne koniec hrubého čreva a to vpadne s obrezaným konečníkom do bručnej dutiny. Tie aj z bachorom vyvalí do pripraveného fúrika. Od bachora odtrhne slezinu a vloží ju do hrnca. Tiež obličky, čo vytiahol spod chrbtice. A pečeň, s prirasteným žlčníkom. Každú vnútornosť zbežne preskúma. A teraz bránicu – treba ju odrezať a vybrať pľúca, v ktorých je srdce. Podobne, ako pečeň, pozorne popozerá aj pľúca, lebo hlavne tieto dve vnútornosti veľa napovedia o zdravotnom stave. Pečeň nemá mať žiadne fľaky. Má byť rovnomerne tmavočervená. Pľúca zas jasnočervené. Nemajú na nich byť modrasté fľaky, ak zviera nezahynulo na zápal pľúc, ktoré je často len konečným stupňom inej nemoci. Na pľúcach tiež nemajú byť zámotky pľúcnych červov. Tráviace vnútornosti sú už v táčkach, ale nie celé, končia hrtanom a hltanom. Tie sú prerezané za ohryzkom, ktorý ich spája. Ešte pred prerezaním človek podviazal hltan. Počul kedysi, že tak sa to robí, a je to tak naozaj dobre, lebo kým toto nerobil, kus výrazne páchnucej tráveniny sa zvykol vyliať do hrudného koša a znečistil mäso. Už dávno to robí tak, ako to má byť. Fúrik je plný a ťažký, tráviace vnútornosti tvoria spolu s tráveninou prekvapivo veľkú časť váhy bylinožravca. Ešte vyrezať hrtan a vhodiť ho do hrnca. Táčky odloží bokom, ich obsah zakope do hnoja. Tam malé jednobunkové bytôstky, ale aj červíky a dážďovky premenia tráveninu v kyprí hnoj a po blanách, v ktorej je obalená, nezostane ani stopy. Teraz, keď ostala len „očistená“ časť mäsa a kostí, človek pozorne vyreže zo šije väzy – dvojšľachu, ktorá sa ťahá od kohútika až po zátylok. Vysušené, navlhčené šľachy sa dajú roztĺcť, rozmočiť v gleji a dá sa z nich prírodne vyrobiť výstuž na mocný luk. Alebo viazať hrot a operenie šípu. Alebo sa z nich dá vyrobiť šľachová, pevná niť na šitie koží, len tak, pre zručnosť a poznanie, lebo z kúpených polotovarov by to bolo isteže rýchlejšie. Po vybratí väzov človek odreže hlavu a položí ju k vnútornostiam. Z bokov odreže blanovinu a osekávačom odsekne od chrbtice najprv jednu a potom druhú stranu rebroviny. Vykrojí predné nohy s lopatkami, odsekne krkovinu, na poli rozsekne chrbtovinu a odreže od nej zadné stehná. Štyri paprčky so srsťou, odrezané od kĺbov sú posledné kusy, ktoré položí spolu na ostatné kusy mäsa do druhého hrnca. Najprv, a to dnes večer, uvarí vo veľkom hrnci vnútornosti s hlavou. Na dvore, na kamennej „piecke“ pozostávajúcej len z dvoch radov uložených vhodných kameňov. Tento hodnotný vývar bude výdatnou potravou pre čuvačov, nebudú predsa žrať len granule, v ktorých je odpad z kafilérie, aj z týraných zvierat. Zaslúžia si dobré jedlo. Veď na salaši robia svoju dôležitú službu . Niečo sa zvýši aj mačkám, tie na pôjde ožerú aj hlavu. Tá poputuje do mraveniska, tam ju mravce vybielia, aby potom lebka s peknými rohmi poputovala nad stajňu, do kúta predkov stáda. O dva dni uvarí gazda aj ten druhý hrniec – s mäsom, ktoré by v čase núdza a hladu kedysi jedli aj ľudia. Kosti po psoch ozobávajú aj sliepky. Azda ich nažraté čuvače celkom nerozdrvili, aha, táto kosť je dobrá na píšťalku. Treba len odrezať kĺbové hlavice a na radosť slintajúceho čuvača, mačky, alebo sliepky, vytlačiť paličkou výživný špik. Uschnúť musí v tieni, aby nepukla. Možnože taká píšťalka zapíska stádu pesničku o koze, ktorá žila v raji už pred smrťou. To len my, ľudia, si všetko sťažujeme, aj keď nemusíme a potom prekrúcame dôvody utrpenia. A koža? Tá vyschne na pôjde. Možno ju človek vypracuje s lúhom s tukom, či mydlom, čo je to isté, alebo s riedenou kyselinou mravčou. Alebo ju dá tentoraz vypracovať kožkárovi, aby popri gazdovaní mal kedy písať aj nejaké zápisky do vrchárskeho zápisníka. Uvidíme. Z tela zvieraťa sa v prírodnom gazdovstve úplne všetko zužitkuje. Žiadny odpad. Presne tak, ako v prírode. Áno, človek by v zime nemusel chodiť v kožušku z gazdovských kožiek, čo si po večeroch pozošíval. Mohol by si kúpiť vetrovku z umelej hmoty, vyrobenú z ropy, privezenú z krajín, kde sa bojuje o túto krv zeme. Ale takto, odetý v domácich zdrojov, splýva s prírodou. Vďaka jej darom. Prežíva v súlade s duchom miesta a môže vnímať jemné závany Všeduchove. Ševelenie všadeprítomnej živy. Upokojenie z ruchov vybičovaného a bičovaného sveta. Sveta bičovaného ľudskou sebeckosťou. Tuto, na malom kúsku Matky zeme, na malom gazdovstve, obkolesenom lesom a krovinami, v tejto malej skrýši cíti tlkot vlastného srdca, ktoré si hudie svoju pieseň v súlade s okolitým, lesným hudobným telesom. Tuto máme svoj tichý, skromný domov, keď dážďovky pred zimou idú hlbšie do zeme, hnedý chlpáč si stelie brloh a v okenných rámoch nám zaspávajú lienky. Tichý domov, napriek občasným „mimoriadkám“. Zato veľkému kruhu chvála.

Psy sa povaľujú už dva dni nažraté a na plošinke sa ležia ohlodané kosti. Vôňa mäsa musela prilákať dravca, ktorý sa cítil byť nenasýtený.

-Pokračovanie nabudúce- 27.1.15 OVCA ZÁPLATA – šitá druhý raz Z vrchárskeho zápisníka

Podobné články:

29.4.14 ROHANOVE ROHY V KÚTE PREDKOV Z vrchárskeho zápisníka

24.4.14 ČIERNONOŽKU ZACHRÁNILO PIERKOZ vrchárskeho zápisníka

25.2.14 BOLA TO OVEČKA, ČO STÁDO VODILA….. Z vrchárskeho zápisníka

29.6.12 KUČIERKA PREŽILA O CHLP Z Vrchárskeho zápisníka 

14.3.13 Prvé jarné kozľa: HÁJKO V HÁJIZ vrchárskeho zápisníka

 

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.rodnacesta.sk/RC.vsetko.je.v.kruhu.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.