Svätenie jari je pôvodný sviatok Slovenov. Obroďme ho!

 

Už na Fašiangy vidíme ako ľudské bytosti oslavovali blížiacu sa jar. Pri tanci Slováci mali skákať

vysoko, aby vysoká vyrástla konopa. Vynesenie Moreny bývalo bežne na smrtnú nedeľu. Zima mala

stratiť svoju moc. Dnes mnohí vynášajú Morenu na rovnodennosť. My sme vyniesli na

divočarovnom sútoku Devíne v čase bratislavského vedomeckého sústredenia. Bol to ten koniec

týždňa, ktorý ukončil zimu a tá sa prelomila do jari, i keď to vyzeralo, že rovno do leta. Akonáhle

začnú pučať prvé rakyty a bazy, prvé puky trávy, ľudkov to zvádza k veľkému upratovaniu. To je

dobrý zvyk, užitočný telesne aj duchovne. Na zelený štvrtok v domácnosti sa pekne zeleňajú

ratolesti s rozvinutými pukmi. Ich moc sa považovala oddávna za čarovnú. Okrem iného skráľlia

domácnosť a privodia nielen jarnú vôňu, ale aj dobrý pocit. Na Bielu sobotu zažíname Živý oheň –

spravidla starším spôsobom – ešte v polovici dvadsiateho storočia obradným vretenom, dnes i

ocieľkou, alebo novou ocieľkou – zapaľovačom, prípadne zápalkami, ale vždy so zatajeným

dychom s vedomím svargového zdroja. Takto zažatý oheň sa sviatočne udržiaval v peci alebo

sviecami počas jarných sviatkov. V nedeľu zvykli sviatky vrcholiť tancovačkou a z nej šli chlapci i

chlapi na polievačku. Dnes je pre mnohých veľkonočký pondelok len slaboduchou obžierkou. To

isteže nie je dobré. Ale to neznamená, že by tento pôvodný obrad mal byť zabudnutý. Práve naopak

vlejme doň ducha. Obradné poliatie diev a žien živou vodou malo mnoho súvislosti a účinkov.

Voda, sama nositeľka posvätnej obrodnej sily, má v obrade nielen očistný, ale aj liečivý a

životodarno – plodonosný účinok. Na ochranu pred nepriaznivými silami (vplyvmi, nemocami a

inými neduhmi – neduchmi) sa ujalo na západnom Slovensku aj pošibkávanie vŕbovými prútmi

(vŕba ako príznačne ženský strom). Tento zvyk a obrad sa neskôr rozšíril aj na východ. Kraslice, či

písanky – kreslené a písané čarovnými znakmi hovoria dodnes rečou tajomných znakov. Očiarané

dokola „pásikom sily“, ktorý mal privodiť zdar a zdravie. Na oboch takto rozdelených stranách

zvykli byť slnkokvety – svargové (svastikové) znamenia často spodobené na okvetné kolá. Na

krasliciach vidíme i „pierka“ – znaky stromu života, rodostromu, pripomínajúce tiež ratolesti –

vetvičky na ktorých visia. Pripomínajú dodnes nielen vtáčie vajíčka, z ktorých na jar pučí nový

život, ale aj bájne slnečné vajco ťahané slncovým koňom Svarožičovým, či Dažbogovým, ktoré v

podobe posvätného Slnka putovalo po oblohe. Veď je to práve svetlé Slnko, ktorého pomer s

Matkou Zemou každoročne určuje príchod novej jari. Tak chváladivom aj v tomto roku je. Veď

nepreklopila sa zatiaľ celkom rovnováha na Zemi a ak obrodíme vo svojich srdciach prírodnú

kultúru, ani sa nepreklopí, čo by znamenalo, že ľudské a iné bytosti prežijú bez najkrutejších rán, o

ktorých nie je dobré veľa hovoriť a ani písať.

Tak vítame ako už po mnohé tisícročia Vesnu – jar a tešíme sa s ňou z novej, jarej sily, ktorá

presakuje prírodou a tými, ktorí sú s ňou v súlade. No a aj v tomto roku nám budú niektoré kruhy

nadmieru podstrkovať príbehy iných kultúr, aby sme v slaboduchosti zabúdali na to, kým sme.

Nebuďme slaboduchí, zabudnutie je zakliatie. Pripravme sa na jarný obrad. Uskutočnime ho podľa

svojho srdca. Nie jarná únava, ale jarné rozjímania. Nie slaboducho, ale duchaplne. Chvála za dary.

ŽiariSlav

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.rodnacesta.sk/RCcasovka.jar.htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.