Rozhovor s človekom Žiarislavom o jeho novej knihe PIESŇOSLOVÁ

L: Ahoj Žiarislav

Ž: Ahojky

L: Já jsem se chtěla zeptat na tvojí novou knihu. Prý se chystáš vydávat další a po knihách Návrat Slovenov, Čaro štyroch živlov a Čaro prírody čtvrtá kniha a tak se chci zeptat jaká, jak se bude jmenovat a co bude obsahovat?

Ž: No, je to kniha piesní, textov, teda piesňoslov. Pracovný názov bol Piesňoslová a už je to tak, že to je aj skutočný názov tejto knihy. Je napísaná a v tejto chvíli ju dokončieva grafička. Je to stovka alebo niečo cez sto piesní, ktoré vznikli v priebehu desiatich rokov. Vlastne to je kniha, ktorú človek písal neúmyselne, teda text prichádzal jeden po druhom, jedna pieseň po druhej, no a okrem týchto textov je v knihe asi toľko snímok, ako piesní, fotografie sú také, že ladia s týmito piesňami. Niektoré vyrobili fotografi v priebehu nášho vývoja, hej, niektoré si robila ty, niektoré človek.

L: A pro koho je vlastně ta kniha určená?

Ž: No, hlavne pre ľudí.

L: Pro všechny?  

Ž:Asi to bude pre tých ktorých to bude zaujímať, teda vlastne táto kniha vznikla nie pre to, že by ju chcel človek napísať, ale pretože ľudia chceli vedieť a vidieť slová piesní. Tam vznikali niekedy zaujímavé veci, že nie vždy ľudia celkom porozumejú, čo vlastne človek spieva. Hej, takže trebárs: …posvätené čírou vodou, učesané v tieni stromov, stromov drevných posvätných, schádzajú sa devy mladé... a tak ďalej, tak náš bubeník z Bytostí sa pýtal, Dobyrad, že: „Počúvaj a prečo tam spievaš to …posvätené číro vodou“…Dobyrad si myslel, že to je nejaké pankové posvätené číro vodou, učesané v tieni stromov, stromov drevných posvätných…, šlo tam o čirú vodu, hej. Alebo jedna známa sa pýtala, že: „Prečo ako Sloven spievaš alelúja?“, dost dlho trvalo, kým som vypátral, že čo má na mysli a to je pesnička: …a veru ja hlavu smutnú nemám, každý deň si spievam…, a ona rozumela: …aleluja hlavu smutnú nemám.…Zvonimírov syn zase, Pravdomil, tak ten miesto …neľakaj sa keď sa kameň rúti… v piesni Stúpaj, stúpaj, si spieval že: …nekakaj sa keď sa kameň rúti..., to mal štyri roky. Tak ale to bola taká zmena, ktorá nebola významová, hej, význam zachoval, mladý básnik.

L: Pravda, že já, mám taky občas problémy s tím rozumět, ale pak, když si to přečtu, tak těm slovům taky nerozumím, tak se chci zeptat, jestli tam bude nějaký slovníček nebo něco pro méně zdatné?

Ž: Pre Čechov, alebo pre akýchkolvek ľudí, ktorý…Hej, lebo je jasné, že štvrtina až tretina ľudí, ktorý počúvajú človekovu hudbu, tak sú vlastne z Moravy a Čiech a v zásade väčšina pozvaní na vystúpenia a koncerty prichádza z Čiech a z Moravy, takže aj kvôli nim tam bude slovník. Samozrejme, že sa texty nebudú prekladať do češtiny, lebo to by zbytočne strácali, ale kde – tu budú vypichnuté pre Čechov často nezrozumiteľné slová, ako napríklad hviezdy jagavé sú třpytivé…Lenže tak, ako v knihe Jánošíkov tanec, ktorú pisateľka Horana dávala aj do Čiech, je isté, že dnes slovník pomôže aj mnohým Slovákom, keďže v piesňach je mnoho slov spojených s pôvodnou slovenskou kultúrou a slovenskú kultúru dnes Slováci zväčša nepoznajú. Slová ako Perún, Vesna, alebo Mokoša, hej, mnoho Slovákov nevie, čo to je, nevie čo sú vlastne staré božstvá, alebo divy predkov a nás, takže vďaka tomu slovníku sa to mnohí ludia môžu dozvedieť, takisto svarga ako nebesá, hej, alebo nebeský znak, slnečný, alebo živa ako nielen bytosť Živa, ale aj živa ako životná sila samotná, čo je novodrevný pojem. No je to tak trochu hanba, keď slovenský človek nepozná svojho Slncového koňa, alebo Svaroga a pritom pozná Fenixa, Dia alebo Jehovu a tak ďalej. Takže aj slovensko – slovenský slovník – áno. Záver tejto knižky piesňoslov plní aj úlohu zatiaľ chýbajúceho skráteného národopisného slovníka pre 21.storočie, lebo vlastne naša prírodná kultúra sa vyvíja, to vidieť aj z tých textov. A nie je to kultúra iba minulá, je to kultúra aj súčasná a má svoje vyjadrenia. Takže vlastne nejde len o piesne, ale aj o kultúru v hlbšom zmysle alebo o ducha v tejto knižke. Keď si ju ľudia otvoria, tak to zistia.

L: Takže to nejsou jenom texty písní, ale nese to určité poselství současným i budoucím generacím?

Ž: Človek sám seba nepovažuje za nejakého textárskeho, či hudobného borca. Nie je človeku napríklad jasné, prečo si taký úspešný textár, ako Dano, obľúbil tieto z hľadiska spoločnosti takmer nepovšimnuté piesne. V človeku sa často pasuje osobná utiahnutosť s čímsi, čo vystreľuje na hranice duchovného diania s tým, čo označuješ ty a Dano ako poslanie. Čo sa prejavuje pred každým výjazdom z lesa. Takže posolstvo pre súčasné a budúce pokolenia… Ale môže to byť aj pre pokolenie, ktoré je staršie, ako to naše, teda pokolenia našich rodičov, lebo oni sa tiež niekedy divia, čo sa to vlastne deje. No a potom ešte takáto vec – niektoré texty pôsobia ako jednoduché, napríklad piesne Voláme Roda, Ochraňuj nás Živa a Na hore na hore,…to sú najstaršie texty, staršie ako desať rokov, z trnavského obdobia, keď človek brával do Malých Karpát k ohňu skautov, euroindiánov, vudkrafterov, a s bubnom s dutého stromu a jednou píšťalou sme spievali tie piesne, z nich sa stali prví duchovní sloveni novodrevnej vlny. Tak tie piesne sú úplne jednoduché, také zvolania, výzvy, alebo popevky, ktoré si mohli ludia pospevovať, bez toho, aby pieseň poznali, bez toho, aby vedeli spievať, že hneď sa to naučili, vďaka jednoduchosti textu. Ale aj keď tieto piesne možnože nie sú nositeľmi vyšívaných básnických obrazov, aké možno nájsť v iných piesňach, oni sú silné iným spôsobom – tá pieseň bola a je nejaký skutočný úkon, hej, tých, ktorí ju spievali. A niektoré piesne zase v závere knihy pripomínajú slovenské mantry – to v priebehu života sa človek často stretol s tým že: „No Indovia majú mantry… a takéto a takéto… nemáme aj my nejaké?“ no a z tých starých obradných piesní sa to už tažko v národopise vyťahuje, je to namiešané s rôznými, často aj úpadkovými vsuvkami v starej obradnej hudbe. Ale napríklad jednovetová pieseň ...Chvála ti za svetlo hrejivé slnko, hej... , tak to je pieseň, ktorú keď na Slovensku, na Morave, alebo v Čechách prvý raz diváci počuli vo vrcholiacom závere nášho vystúpenia, tak sa spievajúci dvíhali zo stoliček. Takže takýto text samozrejme nemôže nahradiť tú pieseň, ale tiež v tej knihe má miesto. Istý indický duchovný, sa ho Česi spýtali, prečo nespieva mantry v českom alebo slovenskom jazyku, on povedal, „lebo nie sú“, keď budú v Čechách alebo na Slovensku mantry, že on si zaspieva“. Tak budeme vidieť, či ten jogi splní slovo.

L: Takže si vtělil přírodní duchovno i do všech svých písní a myslíš si teda, že to bude přístupné pro další sortu lidí, no sortu, další okruh lidí?

Ž: Jasne, no asi tak, že prírodné duchovno je v piesňach a súčasne piesne sú v prírodnom duchovne, hej. Tu sa nedá zistiť, čo je vajco a čo sliepka a druhá čásť otázky – či je to pre všetkých?

L:No, pochopitelnost, že vlastně Návrat Slovenov byla próza,…

Ž: Jasné, jasné. Myslíš tým knihu, nie rovnomennú pieseň. Návrat Slovenov ako reťazec prednášok a článkov v roku 1995 a hlavne kniha Návrat Slovenov v roku 1997 spustili reťazové pohyby v niekoľkých rovinách. Ináč človek nemá zlé skúsenosti z kultúry tohto národa, lebo napriek počiatočným nepriaznivým očakávaniam, sa vlastne tento pochod obrody kultúry rodného duchovna stretol s pomerným pochopením aj v kruhoch, kde by sa to pôvodne neočakávalo. A v zásade nedošlo k nijakým vyslovene výrazným nepriatelským ťaženiam. Dá sa povedať, že Slováci majú nádej, a nielen Sováci, ale aj ďalší Sloveni, Morava a Čechy sú, dá sa povedať, mimoriadne príbuzný duchovný okruh, a vlastne okruh Slovenov sme samozrejme všeci, takže dalo by sa povedať, že máme možnosť napraviť staré chyby, ako národ nebo národy, a zmierniť nepriaznivé následky období temnôt. Od okamihu, keď prvý raz bolo v zákone zakázané pôvodné duchovno nebo pôvodná kultúra. Tie následky sa žiaľ dajú len zmierniť, nie odstrániť, veď pozrite sa, čo sa stalo so zriadením a samosprávou Slovenov, čo sa stalo s prírodou, s posvätnými živlami a tisícročnými uctievanými stromami, a čo sa stalo s našimi dušami…No a vlastne všetky ostatné diktatúry už len sa napájali a s pomocou opakovaných lží novelizovali tento prvý, nevraživý počin, ktorý v deviatom storočí na Slovensku a Morave zakázal rodné duchovno. Boli sme zakázaní nie štyridsať, ale tisícsto rokov. No mnoho piesňoslov je takých, že bežný človek by tam duchovno nenašiel. Napríklad niektorí ľudia zo skupiny Bytosti boli sklamaní niektorými textami z dosky Ó, Lada, Lada, ktorá sa im zdala od „štúrovského“ Žiarislava príliš romanticky rozcítená. Človek potom slovo po slove prebral s nimi slová piesne Nahí a boli dosť prekvapení, ako neosobne sa to dá vyložiť. Dá sa povedať, že v tejto knihe sú pre mnohých texty piesní – slovné vyjadrenia, s ktorými sa bližšie stretnú vďaka tomu, že je to v hudbe, ktorá sa im páči. Keďže človekove nahrávky sa nedajú zohnať v bežnom predaji, z lesa sa ťažko vybavuje distribúcia a v distribučných sieťach a médiách sú bloky, tak nielen Pražáci hovoria, že si to napaľujú, ako za „sociku“ Plastikov. No v podstate sme v podobnej polohe v tom „kapiku“. Do Čiech áno, ale na slovenské festivaly nás nevolajú. Minulého roku sme mali koncerty v Dánsku, v Rusku, tohto roku nás volajú na šnúru do Poľska, ale Slovensko je v tomto zakliata krajina, hráme, len keď si to vybavíme sami. Slncový kôň dávno zmizol, ani len pátranie nevyhlásili, popolvári sa zašívajú, robia bírešov a trasú sa, aby ich neobvinili zo sektárstva. No a my, čo chodíme so svojou kožou aj vonku, sme pre mistrov Smitov príliš divní. Nehráme bežne folklór a nie sme ani moderní. Keby človek spieval o chlaste a fete, o opalovaní báb a namotávkach, o rozbíjaní dvier, o mordoch, sem tam nejaká jebácka nadávka, na zadku americké montérky, všetko by bolo vporiadku. Ale takto sme podozriví. Keď sme hrali na Letnej, boli sme prekvapení, ako tam na naše piesne pogovali pankáči a poznali aj texty. Mnohým ľuďom sa páči predovšetkým tá hudba, niektorým sa javí ako čistá, prírodná, historická, iným naopak – ako divoká a rebelská – dokonca bez elektriky to odpálime…ale nie, že by ich slová nezaujímali, ale hudba je pre mnohých prvoradá. Ale človek vníma, že je dobré vedieť, čo si pospevujeme. A to je vlastne rozdiel mezi našou novodrevnou hudbou, ktorá je vlastne napriek menšinovej uplatnenosti tesne za začiatkom, a mezi mnohými popovými štýlmi. Mnoho ľudí sa napríklad nezaoberá vôbec otázkou, čo anglické texty znamenajú a hatlajú tú angličtinu a v podstate, často sa ľudia až prekvapia, že aké banálne sú tie texty, o ktorých si myslia, aké budú asi úžasné, a keď čítajú preklady, zisťujú, že vlastne slovenský a český textári sú oproti západu velmi často skvelý. Ani za socializmu tu nebola zlá úroveň textov, hej, nehovoríme teraz o nejakých ideologických slaboduchostiach… Nutnosť vkladať veci mezi riadky v podstate istým spôsobom podporila básnickosť mnohých piesní. Isteže je dobre, že teraz tá nutnosť nie je… No ale napriek všetkému máme na Slovensku desaťtisíce poslucháčov, a čitateľov, a to je dôležité. Že tu sú, to vieme aj podľa množstva umiestnených nosičov – desiatich CD, troch kníh a ôsmych čísel samizdatového časopisu občasníka Diva, ktorý mal dlhšiu prestávku a bude v budúcnosti má vychádzať pod menom Rodná cesta. Mohli sme vychádzať aj vďaka občasnej podpore niekoľkých uvedomelých jednotlivcov, čo je pre našu kultúru veľmi dôležitá vec, za to im chvála.

L: Co považuješ v textě za důležité?

Ž: Človek vníma tak, že je dobre, keď pieseň v živote pomáha. V dnešných umeniach sa často nosí exhibícia a ventilácia, v kombinácii. To ale nie je jadro umeleckosti a ani prirodzenosti. Pôvodne pieseň a báseň bolo jedno a to isté slovo, básnik – igric – vedomec – pevec hovoril staré čaroslová alebo tvoril nové a spieval ich podľa starého vzoru alebo vnuknutia okamihu. Báj sa v poľštine dodnes povie baseň. Teda pieseň a báseň v pôvodnom význame bola ospievaním nejakého javu, divu, božskosti, krásna, pravdy, príbehu. Takže z tohoto hľadiska by človekove piesne nemuseli byť až také podozrivé. Pri akomkoľvek umení a prejave si môže človek položiť vedomeckú otázku – čo to spôsobuje? Toto človek považuje za veľmi podstatnú vec. Tiež je dôležitá určitá pravdivosť podania. V skupine máme dohodu, že vlastne nikdo nespieva slová, vety, piesňoslová tých piesní, ktoré necítí. Buď to cítí a to spieva, alebo to necítí a v tom prípade nikto od neho neočakává, že to bude spievať, radšej nech nespieva, ale iba hrá, alebo nech v pohode tú pesničku ani nehrá, keď ju necítí.

L: A co znamená kniha přímo pro tebe?

Ž: Nie je dobré hovoriť, čo znamená táto knižka pre človeka, lebo tá kniha sa ešte nenarodila, nedá sa to povedať v deviatom mesiaci, ale potom, keď sa narodí, tak budeme vedieť, čo znamená. Obvykle, keď človek niečo zverejňuje, tak väčšinou to súvisí s tým, že niečo sa končí. A možno aj niečo začína. A niečo ostáva. Z niektorých životných vecí ostala len pieseň. Človekova pieseň, to je reportáž, po slovensky to znamená svedectvo. Napríklad Tá sila je v nás ktorá lietať môže… tak to je pieseň, ktorá vznikla po tom, keď odletel dravec z prístrešku na Medzi. Zrazilo ho auto, dedinčania ho priniesli zverolekárovi, človek ho zobral na Medzu, aby sa vyliečil, aby v horách nabral silu. Človek sa stal na tri týždne neplánovite sokoliarom. Najprv Jastroň odletel na tri dni a vrátil sa hladný a slabý. Potom odletel naozaj. Vždy keď sa ozvala človekovi v duši tá pieseň, krátko na to priletel sa ukázať. Ostalo po ňom len jarabé pero a pieseň. Po koze Divke (Kde je tá kozička) ostali lenrožky. A pieseň. A obaja majú pri svojej piesni zhodou okolností fotku. Z našich tiel raz ostanú len kosti a popol. Z našich duší budú piesne.

L: Jsi spokojný s jejím prozatimním vývojem?

Ž: Hej,potom uvidíme, keď to bude hotové, či sme spokojní.

L:Říkal si, že jsi doplnil texty fotkami. Jaký jsi volil výběr, co to je za fotky?

Ž: Tak štyria ludia sme robili na tom výbere. Po tvojom prvovýbere prírodných snímkov vo vrchoch sme sa radili s Danom Hevierom a grafičkou Jelou, takže takto zostavená redakcia pracovala s konečnou podobou knihy. Dano navrhoval širšiu verziu s množstvom fotografií a tiež radil, aby bol na fotkách aj človek a to vo svojom prostredí. Tiež navrhol zaradiť aj tie texty, ktoré človek považoval za hraničné pre zverejnenie. Redakčný kompromis je v tom, že nejaké človekove snímky tam sú, ale nie detaily tváre. A sú tam fotky jednak z dôb, kedy tie piesne vznikali, sú tam mnohé snímky zo slnovratov a iných stretnutí a velmi veľa snímkov je prírodných, z Medze, vrátane zvierat, od koňov až po lúčnych koníkov… dosť fotiek je tam z natáčania obrazu k piesni Stúpaj stúpaj od Bratislavy cez Slovenský raj, Kokavu až po Tatry, čo je filmársky nezverejnená vec, ale prinajmenšom v podobe fotografií to prinieslo plody.

L:A rozhodl ses pro netradiční formát i barvu, můžeš to popsat?

Ž: Vzniklo to tak, že vlastne, človek si vytlačil tie texty tak, aby nemíňal zbytočne papier – do dvoch stľpcov. Vznikol taký pracovný spevník v náklade jeden kus, s plátenou obálkou z domáceho plátna z onuce. Ten formát vznikol tým, že A-štvorku papier, ako je vysoký, tak sa po výške ešte prehol, že vznikol taký rezanec. Strana je trochu užšia a dosť vysoká a to vyhovuje tomu, že veršíky sú krátké a pieseň sa zväčša ťahá do dlžky, takže nemíňa sa ani zbytočne papier. Lebo keď človek nahliadal na rôzne knihy básní a knihy hudobných textov, tak som si všimol, že tam je dosť priestoru na bokoch, takého nevyužitého, no tak náš priestor je využitý viacej. Človek bol milo prekvapený, že s tým tlačiareň nemá ťažkosť. No a tlačí sa to tmavohnedou farbou, aj tie fotky sú vlastne hnedobiele, okrem obálky, takže vzniká taký dobový pocit. Chvíľami vlastne človek nevie, v ktorom je storočí, keď si v tom listuje, čo je nielen vec obrazu, ale azda aj slov.

L:Chtěl by si něco vzkázat budoucím čitatelům tvojí knihy?

Ž: Všetko je v piesňach.

Zhovárala sa Ladomíra

Zdroj: Ved.sk

Trvalý odkaz: https://www.zemosvet.sk/rcrozhovor-htm

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.