Brúsenie stopy v starom sade

A už sa tu rysuje pekná stopa.

Z vrchárskeho zápisníka.

A už jazdíme v starom sade. Človek má na chrbte najmenšieho vrchára „Mimiho“ (sám seba tak označuje), ktorý od radosti výska a žiada si rýchle „fukoty“; za ním ide Malý Vrchár, tiež na prechodkách a zozadu sa blíži Vidimír s človekovými starými bežkami. Nezvýšili mu palice, ale za opaskom má nôž a mieri ku lieskam. Vzápätí sa už valí po stope, s dlhými palicami na spôsob Krakonoša. Každú chvíľu vrávorá, občas sa aj dvíha zo snehu, ale nevzdáva to.

V dobe pradávnej, hovoríme jej – kamennej, ľuďom na severe celkom stačilo, keď si na nohy nasadili snežnice. A už sa do snehu tak nezabárali. Tak sa im lepšie chodilo, krátko mohli aj bežať. Mali výhodu voči ostatný ľuďom i zvieratám, bolo to dobré na prežitie. Stačilo vziať na siahu dlhý prút a jeho konce zviazať, aby vznikol útvar v tvare kvapky. Alebo – dva pevné prúty zviazať do tvaru šošovky. A – v oboch prípadoch – vypliesť tento rám prútím, alebo remencami. A už sa nebrodíte po pás v snehu, kráčate viac po povrchu. Bolo to iste v dobe už železnej, keď namiesto rámu s výpletom si niekto nasadil na nohu dohladka okresané štiepance. Takéto dosky boli iste pevnejšie, než prútené snežnice. Ale – novinka – dole kopcom sa šmýkali. A keď bol dobrý sneh – so zmrznutou škrupinou, alebo prašan, veruže to mohlo byť rýchle aj po rovine. Už dolu miernym svahom sa prvé lyže kĺzali a keď nadobudli správny tvar so zdvihnutou špičkou a zdvihnutý ohyb pod pätou, stačilo ich namazať včelím voskom, azda zmiešaným so živicou  a kĺzali sa aj po rovine. To už boli také chodky – bežky.

Pisateľ ešte zažil v detstve drevené lyže – dospelí borci vtedy mali Jerviny. V tej dobe ešte niektorí zjazdovali, ale aj chodili a skákali na širších, drevených lyžiach s pružinovým viazaním Kandahár. Po uvoľnení päty sa dali použiť aj na pomalšie bežanie a skákanie. Behom pár desaťročí sa tieto viacúčelové lyže rozčlenili na viacero poddruhov zjazdoviek, skoky na lyžiach sa na umelých sklzniciach onedlho zmenili na lety, vznikli rôzne akrobatické lyže a bežky už sú nielen bežné, ale aj turistické a korčuliarske… A nakoniec vývoj uvoľnil aj znovu pomerne „univerzálne“ bežko-prechodky“, dosť podobné tým, aké si človek vysníval na prechod po tých našich krkahájoch, krovinatých pasienkoch a lesných cestách. A tak už nedriape s hoblíkom v ruke jaseňové dosky, k tomu sa ešte azda raz vráti, ale – na nohách má z ďaleka dovezené továrenské jaseňové laty, zaliate do priehľadného laminátu, dokonca s hranami na rozrezávanie ostružinových švihlov, kratšie a pevnejšie ako bežky, ale takmer tak rýchle, s ktorými možno aj primerane zjazdovať a ľahšie zabrzdiť aj na nevyjazdenom snehu.

Niekto tu cvičí na mieste.

A tak, ako nám navalilo snehu a je ho tu viac, ako pod Tatrami, už každý deň lyžujeme. Brúsime stopu cez starý sad, v ktorom sme pred rokom vysekali starú cestu a keď snehu trochu ubudne, presekáme ju cez tie ostružinové valy až do konca. Ešte aj lesné zvery sa čudujú, ako letíme jak takí duchovia, a keď k večeru prituhne, len to tak sviští. A samozrejme, v trendy odeve. Aj v huniach a staroslovanských prešivaniciach. Takto sa nám pekne prekrvia svaly a šľachy, predýchajú pľúca, očistia nosné dierky a veruže, už sa ani tak pokašliavať nepatrí.

Niekto tu jazdí s nezameniteľnou malebnosťou.

Ale aj tak postupujeme.

Malý vrchár brúsi bez palíc.

Trvalý odkaz: https://www.rodnacesta.sk/brusenie-stopy-v-starom-sade

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.