Bu-bon, bubon, dob-ďob-dob – hlas dláta v bubnoch znie

Taký bubon, to je veru fuška. Koľko zručností človek potrebuje k tomu, aby sa dopracoval k bubnu? Pílenie, dlabanie, vŕtanie, strúhanie a to sme sa ešte ani nedostali ku koži.

S Ronom sme chceli bubon vyrobiť už dlho, veď predsa, dobrý bubon je treba! Tak sme boli tak dohodnutí, že vždy keď sa pôjde po lese, budeme hľadať vhodný vyhnitý kmeň. Len to je tak. Vždy keď chodíš po hore, vidíš takých kmeňov tisíc, no keď už cielene hľadáš, nenájdeš ani jeden. A keď nájdeš, tak prasknutý. A keď neprasknutý, tak aj tak nemáš čas.

No s príchodom Jarnej rovnodennosti sa všetko mení. Dni sa predlžujú, svätoháj vonia, prsty svrbia zase sa pustiť do nejakého remesla. Nuž vypisujem nášmu krúžku (podaktorí nás už volajú romantická štvorka), že či reku niečo nespravíme, buď sami, u rezbára Ivana alebo na Medzi. A čo čert nechcel, zrovna sa objavilo sústredenie na bubny-doby!

Drahé polovičky teda nechávame venovať sa štúdiu, aby sme ich nedajbože nerušili a už fujazdíme na Kokavu.

“Kdeže to chcete zastať? No dobre, príďte mi to pripomenúť, keď tam budeme,” hovorí dobrosrdečný šofér. To, že tam ideme po prvý raz a teda nevieme, kedy tam budeme vypustil. No nakoniec sa všetko darí a vystupujeme na hranici svetov. Stúpame po stráni, vzdávame hold stromovej tvári strážiacej hranicu a prichádzame na gazdovstvo.

Po zvítaní s domácimi krátky oddych a hor sa vyberať drevo. Je to veľká osika, čo pred rokom spadla a treba ju spracovať. Vyberáme teda veľké brvno, kde v rade za sebou rastú dva naše bubny. Človek štartuje motorovú pílu a už sa píli. Vraj keby bolo viac času, nechá nás potrápiť sa s pílou bruchatkou, ale už sa zvečerieva, tak aby sme to do nedele stihli. Keď sú kmene rozpílené, vypíli ešte z oboch koncov dva ihlany (špicou sa dotýkajúce vnútri) a spraví zárezy, aby sa lepšie dlabalo. Takto prederavené kmene vynášame po jednom z lesa do remeselného prístrešku. A že nám to dalo zabrať.

A už sa dlabe, rúbe, klinuje, páči (len páčidlom!) a páči sa nám aj vznikajúci dob, hromada triesok a čistý vzduch, v ktorom sa dobre pracuje. Potom už len večera a lahodný spánok na mäkkom sene uprostred raja.

Na ďalší deň ejha, ako predpovedajúci predpovedali, prší. A prší celý deň. Nuž čo, veď koža je nepremokavá, aj strecha prístrešku. Síce tí, ktorí šli kmene píliť až dnes, premokli úplne. Nevadí, trochu dobrého čaju od pani domácej a už aj tí spokojne dlabú.

A ako pri každom tvorivom počine, aj kritická hodinka prišla. Jednej účastníčke kmeň praskol a ďalší dvaja polámali dlátka. Ja som si tak uderil malíček kladivom, že sa zväčšil dvojnásobne. Na kritickú hodinku si človek, čo robí remeslá musí zvyknúť, pripraviť sa na ňu a nepoklesnúť na duchu. Prasknutý bubon sa dá zatmeliť (lepidlo a jemné piliny) a spevniť prstencom. No a zlomené dlátka sa dajú zvariť (neskutočná chvála Petrovi!).

A už sa dobrá nálada vracia, všetky dláta sú v obehu a naše bubny začínajú naberať správny tvar. Ešte zúžiť hrany, aby sa mohla blana dobre vlniť a môžme vŕtať dierky.

Do toho skladáme zo strechy namočenú kožu (ešteže toľko pršalo), krájame kruhy a nakladáme do dažďovej vody.

A potom už len zábava do skorého rána. Husle, píšťaly, violy, gitary, všetko sa to víri a v pesničke nájdu všetci spoločnú reč. Hviezdy, ako to už na lazoch býva, krásne svietia a my si môžme dať krátky spánok pred cieľovou rovinkou.

Ešte pred spaním sa my dvaja učíme rezať švihle, aby sme to ráno mohli ukázať ostatným. „Tie čo sme narezali si teraz dajte do vedierka, aby vám zmäkli,“ dostávame radu. Keď už spokojní opúšťame rezbársky prístrešok, ešte sa za nami ozýva: „Héééj, ale aj vodu do toho vedra!“

Ráno režeme ďalšie a odkladáme do vody, strúhame kolíky z liesky a všakovakých ovocnanov čo sme našli po okolí. Niektoré hrubšie kože doobeda nezmäkli ako treba a tak ideme dole do potoka naložiť kožu z jelenice, tá sa rozmočí rýchlo.

A už je skoro všetko hotové, napíname blany a postupne sa tešíme ako začínajú vydávať zvuk. Na našich bubnoch-príbuzencoch sú dva druhy kože, na mojom hovädzia, dunivá, basová a na tom druhom jelenia, spevavá, ľúbezná. Spolu sa budú dobre dopĺňať, no to vyskúšame až keď ich zhromaždíme na jednom mieste.

Prišiel čas upratať, rozlúčiť sa a pobrať sa domov. Ja som si to z Bratislavy strihol ešte vlakom do Trenčína. Trochu som zabubnoval pre sprievodcov a už som bol doma. Tam som po prebudení rozmýšľal či to celé bol len sen. Nie, bubon-dob sa vyníma vedľa mňa a čaká kým si dobre zahrá. To ešte bude chvíľu trvať než sa dobre usuší.

Ale nejaký zvuk z neho ide neustále. Keď k nemu opatrne priložím ucho, zatvorím oči a zatajím dych, je počuť tichučký no vytrvalý „hlas dláta“.

Pre Hlas dláta a Rodnú cestu,

Samuel Petrovič

Snímky: Ladomíra

Trvalý odkaz: https://www.rodnacesta.sk/bu-bon-bubon-dob-dob-dob-hlas-dlata-v-bubnoch-znie

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.