«

»

máj 22 2018

Print this Článok

Cestou po krajine kaňonov a skál: 1. Po stope indiánskych puebiel

Snímky: Žiarislav a Zornička.

Po 9 rokoch prišlo z Ameriky ďalšie pozvanie. Cieľ výpravy tentokrát nebol v krajine Delavarov a najmodernejších Indiánov v USA – Čerokíov, ako kedysi, ale hlavný cieľ bol v krajine naopak – najtradičnejších Indiánov. Severozápad Arizony so zvyškami kedysi mohutnej pueblovej civilizácie. V nehostinnej  púšti – na západ od obrovskej zemskej brázdy – veličiznej rokliny zvanej Grand Kaňon. A nakoniec – až v rezervácii kmeňa Hopi.

Malému vrchárovi sa výhľady páčili.

Tentoraz vzal človek na výpravu  za „veľkú mláku“  aj malého vrchára. Už má dávno po podstrižinách, je prispôsobivý a ako domaškolák bude mať dobrú príležitosť naučiť sa čo-to po anglicky. Na východnom pobreží sa stretol so svojim bratancom Martinom a jeho mamou – tetou Zorničkou.  Niekoľko dní sme si vychutnali v teplejšom miernom pásme pri rieke Delavar.  Tu sme si aj prezreli pôvodné porasty, ktorých je dnes už málo. Plahočiac sa po lužnom lese, človek znovu vyrozprával malému vrchárovi príhodu o tom, ako hľadal v lesoch pobrežných štátov čierne bazy na píšťaly a nohy mu spálila jedovatá liana poison ivy tak, že sa pľuzgiere hojili dva mesiace. V luhoch, kde sme boli, sme teraz na túto lianu nenarazili. I keď lian tu bolo viacero. Jedna z nich veľmi povedomá – aha – divé samorodné hrozno. Náhoda chcela, že práve pár dní pred odchodom človek zasadil pod domom  koreň samorodého Delavara , ktorý mu daroval gazda z Brezova poblíž Kokavy. Nuž, vzali sme samorasty z naplavenín, aby sme vyrobili niečo pekné v dome, ktorý nás prichýlil a pobrali sa na letisko do Philadelfie. Lietadlo do Phoenixu meškalo 9 hodín. Keď sme po ďalších piatich hodinách letu vo Phoenixe vystúpili, bolo už po zotmení. A to bolo aj naše šťastie, lebo teplota klesla na 100 stupňov farenheida, čo je necelých 40 stupňov celzia. Keď sme vyšli z klimatizovanej haly, malému vrchárovi 4O stupňov na začiatku noci vyrazilo dych. Nielen jemu. Pobrali sme sa požičať si koňa. Plechového. Plechový tátoš trielil horúcou nocou na sever niekoľko hodín. Sever Arizony je chladnejší. My sme prišli do vetrov. Tie schladili púštne slnko. Po jeho západe teplota v púšti rýchlo klesala. Arizona je známa najväčšími teplotnými výchylkami medzi dňom a nocou. Cez deň môže byť cez štyridsať a v noci môže klesnúť k bodu mrazu. Na náhorných plošinách sa to stáva. Namerali tu aj najviac asi 70 stupňov celzia.  Najviac snehu tu namerali – vo Phoenixe – v roku 193.. – keď tu nasypalo jeden palec. Teda – 2,5 cm. V južnej Arizone sú obrovské kaktusy, raz za dlhý čas ojedinelé, vyschnuté kaňony, niektoré  s potôčikom. Na severe je menej horúco, ale všade je sucho. Asi preto zákon štátu Arizona zakazuje odmietnuť podať smädnému pohár vody. A iný zákon zakazuje spať somárom vo vani. Prečo, to sme neskúmali. Nemali sme ani vaňu, ani somára. A – čo nás naozaj nepotešilo, prišli sme tu v období, keď je úplný zákaz zakladania otvoreného ohňa.

Havrani sú takí ako u nás.

Po niekoľkých hodinách jazdy sme dorazili na miesto a zobudili chlapcov. Skoro im vypadli oči z jamôk. Naše dočasné bývanie bolo zabezpečené  v kuželovitom stane prérijných Indiánov. Sme síce v oblasti puebiel a navažských hoganov, tu neboli bežné típí, ale čo na tom, veď je to celkom účelové ubytovanie. Chlapci sú celí bez seba, prekvapenie zabralo. Od tej chvíle až do konca našej cesty sú ako keby ich niekto nabil trojnásobnou dávkou živy. Naháňajú sa až do úplnej únavy a potom odcvaknú, ako dva snopy,  v chladnej noci, pritúlení k sebe v stane.

Arizonské borovicové lesy boli oddávna domovom medveďa čierneho. Ten na rozdiel od medveďa hnedého, ktorým je náš medveď a aj grizly, vie sa škrabať po stromoch aj v dospelom veku. Takže utekať na strom pred ním nepomáha.

Šli sme okolo Grand kaňonu. Ale o ňom v ďalšom čísle.

Človek ich upozorňuje, aby si dávali pozor pod nohy, keďže tu žijú štrkáče a šťúry, ale keď zbadá zdesený výraz Zorničky, súhlasí s tvrdením Sergeja, ktorý nám vybavil stan, že práve tu, kde sme my, štrkáče a ani škorpióny vôbec nie sú. V tú noc sme videli len zajaca. Ale až do rána okolo nášho tábora zavíjali kojoty. Človek vysvetlil chlapcom, že kojot je také neškodné, menšie  zvieratko, niečo medzi vlkom, psom a líškou. Inak až také malé nie je – 60 cm v kohútiku. Ale toto upresnil až po odchode. Mimochodom, pre indiánov je kojot zviera priam bájne. Uctievaný vtipkár kojot, hrdina tisícov príbehov, vošiel aj do bájoslovia o stvorení sveta. Bieli osadníci ho ale nemilosrdne zabíjajú. Na druhú noc si človek robil zápisky. Dostihla ho totiž správa o mimoriadnom zásahu voči „novopohanskému obchodu“  na Slovensku a tak počas dvoch nocí písal článok. Pritom načúval štekotu a zavíjaniu kojotov, ktoré prerušili dva výstrely. Sme v polopúštnej, bušovitej  oblasti, ktorá je síce riedko, ale predsa len osídlená.

Cez deň sme robili výpravy do Grand Kaňonu. Päťročný Martin sa skoro zložil, keď sa dozvedel, že do kaňona , ktorý je hlbokú skoro dva kilometre, s ním nezídeme. Bolo by isté, že by sme museli prespať niekde na kamennom chodníku. Chlapci by to behom odpoludnia smerom hore nedali. V kaňone je vo dne cez 40 stupňov a hore je v noci len pár stupňov nad nulou. Malý vrchár má kožušťok zo zimného kozieho úhynu a ten ho hreje. Človek chodí nocou s prehodenou dekou s navažským vzorom, osud chcel, že stráži, aj keď to nie je nutné, aby mohol odoslať podstatné veci na stránku Rodnej cesty. Práve teraz, keď má skúmať jednu z najnabudenejších pôvodných duchovných kultúr Zeme, ho vyrušili udalosti na Slovensku. A tak zas len ponocuje, ako pred odchodom, keď písal knihu. Nuž čože. Hlavne, že živa prúdi.

Pri veľkom kaňone veľa živočíchov nevidno. Najčastejšie sú veverice. Štrkáče sú zriedkavé, v Arizone ich žije asi 16 druhov, v Grand kaňone žije jedovatý štrkáč ružový. A nájdu sa tam aj jašterice. Inak je tu vysoká zver a – šakaly.

Po niekoľkých dňoch sa poberáme na východ od Veľkého kaňonu. Odkladáme aj návštevu antilopieho kaňona, aby sme využili, že po niekoľkých dňoch prestal fúkať silný vietor. Ideme totiž cez púšť. Prechádzame cez rozsiahlu rezerváciu Navahov.  Ak sme doteraz boli v oblasti polopúšte s množstvom kríkov, tak teraz sme v púštnej pustatine. Len piesok, kamene, balvany, kde – tu riedka, žltá tráva, občas nejaký krík a bodliaky a kaktusy. V tejto nekonečnej krajine skál, piesku a sprašovitej, často červenej, zosušenej hliny je rezervácia najpočenejšieho indiánskeho kmeňa v USA – Navajov. Sme v jej juhozápadnej časti. Človek mnohokrát čítal o tom, akí sú Navahovia chovatelia oviec, ale za celý deň jazdy navažskou púšťou sme ani jednu ovcu nevideli. Pritom celé hodiny sme šli pomedzi ich príbytky, ktoré sú rozptýlené v púštnej pustatine bez vodného toku, bez stromu, bez nami viditeľného strediska. Ak nerátame Trading Post – akési stredisko výmenného tovaru. Len kde – tu búdka, vyzerajúca ako maringotka, pri nej niekedy menšia, také jednoduché, malé domčeky, ako keby z lepenky. Raz za čas vidieť chudého koníka, pasúceho sa na púštnej tráve. Inak žiadne zviera. A ani žiadne políčko. Z čoho žijú? Ako tu prežívajú? Kukurica sa z jari sadiť nedá. Kto má aspoň trochu lepšiu pôdu, zasadí ju na začiatku monzúnových dažďov . Pršať by malo začiatkom leta, po tom, ako Hopiovia tancujú dažďový tanec.

Občas možno vidieť aj viacero domčekov pohromade. Kedysi boli Navajovia chýrnymi chovateľmi koní – v 1. Sv. vojne ich dodávali na európsky front. V 2. Sv. vojne boli navažskí spojári so svojim domorodým jazykom nositeľmi jediného kódovaného jazyka, ktorý Nemci nedokázali rozlúštiť. Bojovníckej slávy sa nedočkali – po návrate z vojny boli viazaní sľubom mlčanlivosti.  

„Ja už ďalej nejdem. Otočíme to. Ešte za tie bralá, za ten vŕšok, a potom to otočíme. Tu nič nie je. Ani tie pueblá Hopiov. Nič tu nie je. Sme v púšti“. Človek Zorničku upokojuje: „Už sme prešli stovky kilometrov púšťou, predsa sa teraz neotočíme.  Určite to nájdeme. Hopiovia tu niekde budú, každú chvíľu na nich narazme. Aha, niektorí hovoria, že indiánske rezervácie vyzerajú hrozne. Že sú to len také ošarpané , polepené búdky. A aha, veď nie je to až také hrozné“. Zornička pozrie na obydlia, pomedzi ktoré ideme, a neveriacky krúti hlavou. „Há, nie je to tu také hrozné? A aké to tu je?“  Práve míňame starú maringotku s rozbitými oknami, pri ktorej stojí vrak auta.

Po strate pôvodného , polokočovného života prežiť v púšti nie je ľahké.

„Oni majú zbrane? „  Človek pokrúti hlavou. „Jasné, že majú, ale to len nejaké staré pištole asi“. Zornička má stisnuté pery, zjavne nechce vybuchnúť pred chlapcami. Človek  udržiava bezstarostný, uvoľnený  výraz tváre a pozoruje ju pritom kútikom oka, ako si – zdá sa – hryzie pery.  Navažské roztrúsené obydlia rednú, až nakoniec sa celkom stratia. Už len púšť. Iba púšť.

Takúto snímku sme si mohli dovoliť až počas návratu z púštnych rezervácií. Vtedy už bol čas aj na vtipy.

„Aha, zem Navahov je za nami, zem Hopiov pred nami. Krása!“ Zornička sa neveriacky obzerá. Už hodnú chvíľu nebola pri ceste žiadna tabuľka. „A čo, keď sa nám pokazí auto?“ Človek sa usmeje , ale nie príliš, lebo to by nepomohlo. „No, musíme ísť tak, aby sa nepokazilo“.  Zornička to už nevydrží a rozhodí ruky. „Tá cesta vôbec nie je značená. Nič tu nie je. Mapa, ha! Že vraj hopiovské stredisko, prvá druhá tretia mesa, to sme už iste prešli, to boli nejaké tri búdky, tam, vzadu, za obzorom,  medzi tými skalami to niekde bolo. Nič tu nie je, len piesok, kamene!.  Žiadna voda! Nič! Tu sa cez deň upečieme a v noci tu zamrzneme! A my tu s malými deťmi! Ani len deku nemáme! Točíme sa, rýchlo preč!“, Človek ju upokojuje. Už ideme celý deň, už sme blízko, už to človek cíti v kostiach. Nakoniec to tak vyzerá, že tam, v diaľke predsa len niečo je. Nejaké budovy, asi.

V Arizone je mnoho krásnych miest, sú tam aj borovicové lesy a nájdu sa aj úrodné nivy riek. Indiánske rezervácie sme však videli len v polopúšti a púšti.

Púštny kvietok

Nakoniec predsa len vchádzame do rezervácie Hopiov. Už nežijú v pueblách. Majú domčeky, často aj zo skál, ale aj také – akoby lepenkové, ale o poznanie upravenejšie, zvonku upratané,  krajšie, ako predchádzajúce indiánske oblasti. Zastavíme sa pri budove, ktorá je označená ako obchod. Na rohu murovaného obchodu v štýle puebla sedia dvaja indiánski chlapci. Jeden sa díva do horúceho piesku pod nohami, druhý je celkom zohnutý, vyzerá, že po sediačky spí. Slnko pečie. Pri nich je malý múrik a pri ňom ležia tri psy. Tiež také nejaké – upečené.  Výjav ako z filmu. Nikto nič nehovorí. Zornička sa pokúša chlapcov osloviť, hovorí k nim, ale oni  vôbec nereagujú , sedia tam ako sochy, akoby boli v inom svete. Človek sa o to ani nepokúša, na prvý pohľad mu je jasné, že chlapci sú inde. Hľadí na obchod. Zornička ide ku dverám, chýba na nich kľučka, namiesto nej diera. „Tu nič nie je , zamknuté,  žiadny obchod. Ani len kľučku tu nemajú!“ Zdá sa, že ju znovu premkýňa zúfalstvo. Obchod však má druhé dvere, ako objavujeme. Vojdeme dovnútra. Sú ta dve hopiovské ženy. „Helou“, usmeje sa tá, ktorá je za pokladňou. Aj tá druhá sa tvári prívetivo. Zorničke viditeľne padá kameň zo srdca.

Pred obchodom boli len dvaja indiánski chlapci. Zornička sa im pokúšala dvakrát bezvýsledne prihovoriť. Ani obraz, ani zvuk. Cítila sa ako v strašidelnom filme. Potom sa však múr prelomil. Našli sme aj dvere s kľučkou. Ale o tom v budúcom pokračovaní článku.

Z návštevy indiánskych rezervácii by mal iste lepší pocit geológ, ako pôdohospodár. V suchých piesočnatých a skalistých územiach nie je takmer žiadna pôda. Ešte aj hory na juh odtiaľto sú a volajú sa „Skalisté“.

Zriedkakedy vidno murovaný dom.

V oplotenej púšti bývajú pôvodní Američania zväčša v takýchto kabínkach.

Krajina Navajov je krásna, pustá  a nehostinná. Nájde sa v nej ale aj paša pre kone. Tieto 4 mustangy sú jediné domáce hospodárske zvieratá, ktoré sme na tomto výjazde u pôvodných Američanov videli. Kdesi v iných častiach Navažskej krajiny pasú aj ovce.

Pueblo je španielsky názov pre dedinu. Na juhu USA sa tak ale označujú sídla amerických Indiánov, ktoré boli z hliny, alebo z kameňov vymurované na spôsob akýchsi bytoviek. Každý „byt“ bol domom pre jednu rodinu. Mohli byť dlhé aj desiatky metrov, mali niekoľko podlaží, ktoré zvonku prezrádzajú vypustené drevené trámy.

V tomto údolí žijú ľudia, ktorí tu hospodária. Toto sú ich obydlia.

Toto je pre gazdu najkrajšie údolie, aké sme na tejto ceste videli – sú v ňom zelené rastliny, niekoľko stromov, políčka. Inak všade naokolo je púšť.

Podobné články

Z ošúchaného zápisníka (1.): CESTA ZA VEĽKÚ MLÁKU... Z ošúchaného zápisníka /1/ Tentokrát to bolo iné ako vtedy. A síce už neprišlo pozvanie od červených bratov a ani vízum nebolo už potrebné, elektroni...
Z ošúchaného zápisníka (2.): Stretnutia s pôvodným... Z ošúchaného zápisníka (2.) Jeden z dôvodov tejto cesty je spojenie s prírodnými kultúrami Ameriky. Ozývame sa vedomkyni Dorin z indiánskeho kmeňa Cre...
Z ošúchaného zápisníka (3.): Stretnutia s pôvodným... Z ošúchaného zápisníka (3.) Čerokíovia majú príslovie: "obuj si mokasíny krajiny, ktorou prechádzaš". Slováci také príslovie nemajú,človek chodí na v...

Permanent link to this article: https://www.rodnacesta.sk/cestou-po-krajine-kanonov-a-skal-1-po-stope-indianskych-puebiel

2 comments

  1. Monika

    Riadne dobrodružné , napínavé čítanie . Teším sa na pokračovanie.

  2. Roman

    Ahoj. no ja by som to v tej púšti tiež chcel otočiť. :-))Pekne dobrodružstvo.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžte používať nasledujúce HTML tagy a vlastnosti: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>