Domáci učiteľ je tiež učeníkom. A dobre, keď aj priateľom.

Domáci učiteľ, napríklad rodič, to je slobodné povolanie. Ono to znie možnože napohľad veľmi zaujímavo, ale keď vzdelávate už po tretí rok, je vám jasné, že je to povolanie náročné. Máte ho najskôr „popri zamestnaní“, ale máte navyše nie jedno, ale hneď radu ďalších povolaní. Domáci učiteľ je tiež bežne riaditeľom, alebo zástupcom, prípadne aj – aj, ak niektoré predmety vedie niekto iný. Okrem toho je tiež školníkom, školským psychológom. Keďže učí niekoľko premetov, musí ich preskúmať a vo veci sa v potrebnej miere aj vyznať. Ak je to učiteľ vedomecký, tak musí byť trochu aj vedcom, aby uspokojivo zodpovedal na všetky otázky. Ak o niečom nemá dostatočný prehľad, preskúma to ako prvý.

Domáci učiteľ je teda tiež učeníkom, žiakom, pretože sám sa musí všetko potrebné v dnes zrozumiteľných súvislostiach doučiť, aby to vedel sprostredkovať. V podstate je takým vedomým – neustále sa premieňajúcim  čarodejníkom – s nemalým sebaovládaním. No a popri tom všetkom by mal byť hlavne priateľom. Ak by mala byť domáca škola trápením, tak to sa volej pokukať po nejakej priateľskej škole v okolí  a dieťa tam dovážať. Nuž ale my sme priatelia. Malý vrchár bol nedávno v meste na preskúšaní. V štátnej škole. V polovici tretieho ročníka už samozrejme známkujú. Na vysvedčení dostal jednotky.  Nieže by to bolo dôležité, ale potešilo ho to. Pani učiteľka bola milo prekvapená, aký má rozhľad. Človek mu pred skúškami vraví: „Snaž sa to urobiť tak, aby si využil všetko, čo vieš. Aké dostaneš známky, také dostaneš, to nie je podstatné, ale snaž sa to urobiť čo najlepšie„.

Áno, snažiť sa veci urobiť čo najlepšie je dôležité. Nie tak dôležité je ohodnotenie. Keď vieme, že sme veci robili tak dobre, ako sme vedeli, môže to byť dôvod na určitú spokojnosť. Nie vždy sú naše snahy aj tak ocenené. Ale ocenenie od iných je predsa hlavne vecou iných, to my nemôžeme ovplyvniť. Aspoň by sme to ovplyvňovať nemali.

Priateľstvo ale predsa nie je hodnota navyše, to nie je len nejaká nadhodnota domáceho vzdelávania. Priateľstvo je niečo, čo by malo byť v rodine prirodzené. Ktorí sa nenaučili priateľstvu od rodičov, môžu sa učiť byť s deťmi  priateľmi, keď sa rodičmi stanú.

Keď sa rodil malý vrchár, človek v duchu precítil vety: Rodí sa syn. Ale to je nielen syn. Z hľadiska všehomírneho sa rodí brat. Mladší brat. A ty mu môžeš na tomto svete pomáhať.

Tak, ako živly v prírode, tak, ako voda a oheň, tak aj zodpovednosť a uvoľnenosť by mali byť v rovnováhe. Niekedy treba učeníka potlačiť. Trvať na dobrozvykoch a na dodržaní časov. Avšak keď na „konci učenia“  nechce len podať ruku, ale sa chce aj postískať, znamenie je to dobré.

Vybrané slová zvyknú byť pre žiakov nechutným učivom. My sa pri nich aj zasmejeme. Máme totiž na to vlastný spôsob – človek vytvoril vety obsahujúce všetky vybrané slová, niektoré sú aj zhudobnené a tak učenie sa stáva hrou. Takto sa naučil v jeden deň – počas cesty autom a výstupu na náš kopec – vybrané slová po b, po m a po p. Potom ich už len poprecvičovať – určiť odvodeniny, dostať to do ruky. A zrazu to nie je trápenie.

 

Ešte k tým známkam: Jeden známy hovorí – mne nezáleží na tom, aké má známky. Keby mal aj trojky, štvorky, hlavné je že to zvláda.  A jeho doma vzdelávaný  syn je šťastný v rodinnom prostredí. Matematiku mu tak nejde, ale o prírodnom hospodárení má prehľad rozsiahly a – aj ho vie robiť. Odmala. Jeho najstarší, keď bol malý, pozeral sa keď rodičia dojili kozy. A keď bol smedno-hladný, ľahol si pod kozu a napojil sa. Otec ho volal – Malý Gazda.

Syn miestneho vétriéskara sa s otcom vozí na vétrieske. On nebude nezamestnaným. Tak ako syn otca, ktorý jazdil na lesnom UMC traktore. Otec kúpil väčší stroj a úemcéčko prenechal synovi, ktorý dorástol. Chlapec, ktorý tu kedysi zvedavo vykukoval z tatovho stroja, nám minule, už dorastený, s tým strojom opravil cestu. Pravda, syn nemusí ísť v šľapajách otca. Môže mať predsa nadanie na iné veci, než ako robili predkovia. A môže mať pritom podporu rodičov. Samozrejme. Ale naučiť sa od rodičov čo sa dá, to môže byť dobrý základ. Na svete je mnoho detí, ktorých rodičia nezaúčajú. Učia sa v školách všeobecným pravdám a „pravdám“, ale mnohí z nich nemajú kľúče. Ak nedostanú kľúč od vesmíru od rodičov, musia si ho nájsť sami. Možnože budú šikovní, vyhnú sa nástrahám sveta, zdolajú skúšky a nájdu si tu, vo vesmíre, svoj svet. Ale mnohí to nezvládajú. Nemajú kľúče. Na jar tu znova príde na vzájomnú návštevu čata návykových. Vlastne – odvykajúcich. Liečia sa – boli na tvrdých drogách.  Niektorí z nich ešte nenastúpili na liečenie, čakajú na voľné miesto. Je ich tak veľa.

Nie sme bohovia. Môžeme robiť len to, čo môžeme. Ale keď sa snažíme robiť to čo najlepšie, je to dobrá cesta. Byť k sebe prísnejší a k iným zhovievavejší – aj taká je cesta vedomecká.  Niekedy je naozaj ťažké odhadnúť, kto sa viac vzdeláva – či učeník, alebo učiteľ. Najlepšie, keď obaja. Chvála.

Bez priateľstva by nám to nešlo. A bez radosti. Radosť z poznávania je dôležitá. Potešiť sa zo spoznania. Hovoriť o tom ako o dobrodružstve. Sme predsa dobrí druhovia. Niekedy je myseľ, duch v úpadku. Často spolu pracujeme, spolupracujeme. Keď sa nám to podarí, človek sa pristihol, ako hovorí: „My to predsa zvládame, nie? Sme predsa nejakí“ –  a malý vrchár zvolá – „šikovníci!“ „My sa predsa“ – malý doplní – „nevzdáme!“ A hneď sa nám pracuje lepšie a radostnejšie.

Trvalý odkaz: https://www.rodnacesta.sk/domaci-ucitel

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.