Feudálne Uhorsko alebo – čo by mohli vedieť nielen deti.

Vlastivedu môžu mať deti radi.

Cieľ bol jasný: Priblížiť deťom – tretiakom a štvrtákom  – niečo z neskoršieho stredoveku. Prepojiť obdobie Veľkej Moravy, ktoré sme už brali s obdobím novovekých – tereziánskych reforiem, národného obrodenia a vzniku Česko-slovenskej republiky. Mali sme na to jedno dopoludnie. Na obdobie feudálneho štátu, ktoré označujeme ako Uhorsko,  k čomu priradíme aj obdobie Rakúska a krátke obdobie Rakúsko-Uhorska. Hlavnou úlohou je vysvetliť vývojové zmeny oproti obdobiu slovanských občín, ktoré prerástli do kniežacieho zriadenia, aby po obdobiach zmiešaných vlastníckych a duchovných spôsobov došlo k založeniu Uhorského štátu.  Pri tabuli máme mapy, pripravené premietanie dobových vyobrazení a hudobné nástroje na čas spievania dobových piesní. To všetko je súčasťou nášho učenia dejín.

Najprv sme na časovej osi – 2 000 ročnej – cez celú otvorenú tabuľu, zopakovali si príchod zakarpatských Slovanov, nad-dunajský kmeňový zväz Slovanov známy dnes ako Samova ríša (7. Storočie), stredoveký štát Slovenov  Veľká Morava („Moravská oblasť“, 9. storočie) známy dnes ako Veľkomoravská ríša a jej zánik na začiatku 10. storočia, keď sa v Uhorskej nížine usadili staromaďarské kmene, ktoré získali nadvládu v tomto priestore. Ešte vyše sto rokov však na území Slovenska žili Sloveni v samosprávach, na severe a východe Slovenska až viac, ako poldruha storočia. Bolo to obdobie pomernej slobody vo všetkých smeroch.  V 11. storočí, keď bol roku 1000 korunovaný za kráľa Štefan (vlastným menom Vajk), po matke Slovan, po otcovi Maďar z rodu Arpádovcov, vznikol Uhorský štát, ktorý Maďari označujú ako Maďarsko. Ešte dlho o ňom naši nad-dunajskí Sloveni nevedeli. Okrem toho, že sami spravovali svoje územia s pozostatkom občinového zriadenia, mali aj slobodu vyznania. Ako dnes nasvedčujú archeologické nálezy a nepriamo aj písomné rano-uhorské záznamy, staroslovenskí predkovia v tej dobe ešte slobodne uskutočňovali slovanské prírodné duchovno, pričom mnohí súbežne vyznávali aj kresťanské náboženstvo.

Človek si uvedomuje, aké dôležité je prihovárať sa deťom slovami a obrazmi, ktorým by tej dobe aspoň trochu porozumeli. Po tom, ako podľa vzoru občinového zriadenia si už riešili spory na sneme  (staroslovanská „veča“), až zaťažko príde vhupnúť do obdobia, keď nielen zajatci, ale aj slobodní občania sa stanú poddanými, alebo aj nevoľníkmi, ktorí nielenže nemajú právo snemu, ale ani právo súdu a zemepán či rovno kráľ ich môže bez milosti podľa svojvôle väzniť, mučiť alebo aj zabiť. Niežeby to počas kniežacieho zriadenia nehrozilo, ale teraz nesloboda roľníkov – kedysi občanov – stáva bežnou vecou. A tak to bude ešte celých dlhých 8 storočí. Kráľ Štefan potlačí pohanské povstanie v Uhorsku a postupne sa mu darí poraziť nezávislé kniežatstvá. Ich predstaviteľov porazí, zväčša zabije alebo zmrzačí, vrátane svojich príbuzných, zavedie katolícke náboženstvo, cirkevné a štátne dane a postupne dostáva do správy územia Slovenska, podkarpatskej Rusi, zmiešané oblasti Rumunska, časť Chorvátska… samozrejme územie dnešného Maďarska. Niektoré veci deťom ani nemá význam hneď  vysvetľovať. Napríklad – že v podstate Uhorsko, tak, ako aj iné krajiny, napodobňujú prípad franskej ríše, kde „jednotný“ feudálny štát zaviedol Karoľ Veľký, z mena ktorého pochádza aj označenie kráľ. Ten podľa spôsobu starogermánskych kmeňových kráľov (kuningov) (predpokladá sa že z času „sťahovania národov“ ) sa považoval za vlastníka pôdy v celej ríši, pričom veľmožom prideľoval jej čiastkové územia, čím sa stali jeho vazalmi a podporovateľmi. Šľachtici teda boli z hľadiska štátu vlastníkmi pôdy a poddaní ju mali len prepožičanú. Za čo museli šľachticom, teda pánom, odovzdávať rôzne dane a poplatky. Aj keď niektorí historici dnes tvrdia, že poddanstvo nevoľníctvo nejestvovalo, predpokladáme, že to tak nie je – že nevoľníctvo bolo a preto aj sa Mária Terézia snažila ho čiastočne zrušiť a Štúrovci sa snažili (aj v povstaní) poddanstvo zrušiť úplne. Taký nevoľník sa napríklad nemohol bez povolenia pána sťahovať, ženiť, musel na panskom robotovať a mohol byť podrobený väzneniu, hladomorni aj mučeniu bez práva na súd s obhajcom, samozrejme. Jeho poddanské a nevoľnícke postavenie dedili jeho potomkovia. Samozrejme – boli aj stavy, nepomerne slobodnejšie. Okrem bežných poddaných tu máme aj triedu kresťanských hodnostárov a mníchov, veď kráľ Štefan im obnovil výsadné postavenie a on a jeho nástupcovia pod rôznymi trestami prírodné duchovno zakazovali. Kláštory pôsobili aj ako kultúrna ustanovizeň. A máme tu aj stráže a vojakov… Okrem vyšších aj nižších šľachticov, zemianstvo…Rozvíjajú sa remeselnícke cechy a rastie stav meštiansky.  Popri bohatstve miest  rastie aj vrstva žobrákov a vydedencov, ktorých dávne občiny neppoznali. Ale o členení spoločnosti inokedy.   Človek ale nechce prepnúť strunu, deti sa po dvoch hodinách už trochu ošívajú a tak chytí husle, gitaru a spievame. Staroslovenskú Hoja Ďunďa, hoja, ale potom si zažiadajú piesne o zvieratkách. Tlaky sa uvoľňujú.

Boje pod stredovekým hradom podľa skice tretiaka Rodana.

Ak chceme podporiť pružné chápanie skutočností a zákonitosti, nemôžeme len čítať učebnice, alebo ich len prerozprávať. Deti majú právo alebo je to ich náplňou klásť aj otázky, týkajúce sa preberaného učiva. A nakoniec ide jahoda na koláči – premietanie. Prečo tu máme hrady. Kamenné. Uhádnete, odkedy? No predsa od nájazdov Mongolov a Tatárov, na Slovensku ich máme z uhorských krajín najhojnejšie. A už aj ukazujeme jazdcov, tatárskych, tureckých… A ukazujeme časovú os. A prečo sú hradby také cikcakovité? Pretože keby sa strážny postavil rovno nad hradbu počas takého nájazdu, mohol by – človek sa akože vystrčí, vrazí si operený slák pod pazuchu ako šíp a urobí dozadu kotúľ cez plece, detí nadšene híkajú. Nejaké otázky? Deti sa pýtajú, koľko má človek rokov a či by ešte raz mohol urobiť ten premet so šípom… No, len také otázky, čo sa týkajú feudálneho stredoveku – smeje sa. Deti si môžu kresliť. Čokoľvek, čo ich zaujalo. Niektorí kreslia hrady. Ktosi nakreslil slnovratovú vatru, lebo veľ pôvodné zvyky pretrvali po celé obdobie feudalizmu. Ale vlastne môžu kresliť čokoľvek dobové, zaujímavé, lebo veď za to uplynulé tisícročie sa dialo okrem toho učebnicovo „dejinného“ aj nespočetné množstvo pekných vecí, o ktorých sa deti v škole neučia. Zas my si o tom môžeme rozprávať. Možnože – keď sa roztopí sneh, prenesieme tu dutý pník so včelami. Ale teraz sa už chystajú von, na jazierku. Pod lesom bežkujú a korčuľujú, sánkujú sa, alebo sa inak hrajú. Také je naše vzdelávanie. Keď zabrať, tak zabrať, keď oddýchnuť, tak v prírode.

Feudalizmus vysvetľoval Marx „lineárne“ ako všeobecnú zákonitosť. Sčasti to tak chápal i západný svet.  Lenže väčšina sveta ho takto nepoznala tak, ako Európa, či Japonsko . Veď ani otrokárske zriadenie nebolo všade, i keď otroctvo bolo pomerne bežné.  Dnes to všetko historici znovu prehodnocujú. Niektorí zas tvrdia, že feudalizmus vlastne ani nebol. Áno, mali sme tu aj slobodné obce, napríklad valaské. Lenže aj tie boli dôsledkom rozhodnutia zemepánov a ich snahy využiť lesnú pôdu, ktorú po odpustení poddanských povinností znovu zdania. Áno, Mária Terézia zavádzala osvietenecké reformy, základnú školskú dochádzku , ktorú aj dnes máme, ale aj povinné náboženstvo, ktoré my zas v prírodnej škole nemáme. Učíme sa o sviatkoch pôvodných aj kresťanských a vlastne aj o štátnych… A – čo sme si povedali na konci, veci sa po čase aj na celkom dobré obracajú. Po vlnách maďarizácie 19. a začiatku 20. storočia máme tu slobodu písania a vzdelania v rodnom jazyku, zas máme snemy, samosprávy a slobodu vyznania ako v občine dávnych Slovenov, ale v dobe novej, v dobe, ktorú dnes žijeme… A – povedzme si to otvorene – bolo by dobré, keby si to občas zopakovali nielen deti.

Záverečná skica – jedno dieťa si predstavuje vo feudálnom Uhorsku napríklad čosi také.

Snímky autor

 

Trvalý odkaz: https://www.rodnacesta.sk/feudalne-kralovstvo-alebo-co-je-dobre-vediet-nielen-detom

1 komentár

    • Michal Novák on 28/02/2019 at 10:54
    • Odpoveď

    V dnešnej dobe prebytočných informácií, ktoré sa na človeka valia z každej strany, je náročné triezvo a z nadhľadu hodnotiť časy minulé a spájať ich do prirodzených súvislostí. O to viac je však táto potreba naliehavejšia.

    V duchu hesla „históriu píšu víťazi“ je nevyhnutné hodnotiť minulosť kriticky a z nadhľadu a nenechať sa zavádzať oficiálnymi informáciami nachádzajúcimi sa v učebniciach, dokumentoch a pod. Preto veľká vďaka za každú iniciatívu, ktorá približuje časy minulé našim deťom kritickým ale hravým spôsobom. A to najdôležitejšie – v každom čase, v každej dobe pamätať na svoje korene, na tradičné hodnoty, ktoré sa osvedčili v čase a ktoré pramenia zo stáročného prirodzeného vývoja človeka – tak človek odolá každému nepriaznivému vplyvu. Pevné korene nám zaručia pevný rast s prúdom Života, ktorý je nezastaviteľný. Chvála.

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.