Kedy je nový rok?

Prírode vzaté – rok je keď sa zem otočí raz okolo Slnka. Ale odkedy – dokedy to budeme merať, to je na našom rozhodnutí. Preto aj v dejinách a v rôznych kultúrach boli časníky (kalendáre) rôzne a s nimi aj rôzne časy začatia nového roka. Teraz máme Nový rok časovaný k Zimnému Slnovratu a že to vychádza až na koniec dnešného nocodňa,  to je len dôsledok  úradníckych posunov. A dôkaz toho, že pre úradníkov (v tomto prípade novorímskych) poriadok musí byť, aj keby sme pozabudli na prírodu a bola by to len naša predstava. Starorímski úradníci začínali rok na jar, v brezni (marci) a preto je október desiaty, i keď oktáva je ôsma. Poriadok musí byť, aj keby čísla nesedeli – zavelili predstavení páni času a bolo.

V prírode nie je žiadny nový rok. Je to len naša predstava. Časopriestorová závitnica nie je kruh – kruh je jej zjednodušenie. Je to závitnica – po latinsky špirála. Veď ani Slnko nie je stredom Vesmíru, aj keď sa nám to tak javí. Tiež sa krásne sunie. Závitnica sa nekončí tam, či tam, ale neustále pokračuje. Preto slnečný znak ako točivý – pekne znázorňuje tú podstatu. Nie že by to tak muselo byť, ale vedome vzaté to sedí.

Zas keď je tu posun nového roku zo Slnovratu na prvý sečeň, tak ľudia majú o jeden sviatok viac. Ľudia radi oslavujú. To sa dá pochopiť.

Vtáčik nevie, kedy je nový rok. Keby sme tu mali nestranného pozorovateľa s rozvinutým duchovným – teda vedomým chápaním – aj keby nás tu nebolo, nameral by Slnovrat. Nový rok by nenameral – ten „náš“. Áno, je to len naša predstava. Naša dohoda. Možno ste ju nepodpísali, ale je tu, ako mnoho iných daných spoločenských predstáv.

Každý rok je dlhší, ako ten minulý. Keby sme sa spýtali Slnka, aký dlhý je rok, povedalo by – ako rýchlo sa točíte okolo mojej polohy. Niekedy sa točila zem rýchlejšie. Postupne sa trochu spomaľuje. Ako spomaľujúci sa kolotoč. Prvohorné pravážky s metrovým rozpätím blanitých krídel by dnes nelietali. Aj dynosauri by boli ťažší, ako v druhohorách. Tí veľkí by sa dusili pod ťarchou tela, čo by im tlačila na pľúca.  Keby ich vedci vyklonovali, trápili by sa. Ani naše priania šťastného nového roku by im nepomohli. Dobre je, jak je. A keďže sa otáčanie Zeme spomaľuje, každý deň je dlhší a dlhší. Vychutnajte si to. Je to síce nemerateľný mih, azda len vypočítateľný, ale každá hodina je dlhšia. A tiež každá minúta a sekunda. Vychutnajme si to. Všehomír to pripravil aj pre vás. Keď sa objímeme dnes, môže to trvať dlhšie, ako keby sme sa včera. Ak by sa vám zdalo, že to je chvíľami vtipné, tak to bol zámer.

Ale inak sú to malé rozdiely. Asi ako keď sa uhorská nížina tlačí na poľskí a vďaka tomu vznikajú Tatry. Začalo sa to ešte pred vznikom človeka, a určite sa nemusíme obávať, že by sme pre horotvorné vrásnenie prišli o krajinu. O dejinnú chvíľu budeme používať vedomejší jazyk a budeme rátať aj v štvorkovej sústave, v štátnom časníku budú slnovraty, ale Dunaj a Tatry budú približne tam, kde sú. Tatry sa nám páčia, zvlášť pekné boli napríklad v stredoveku, keď  neboli tak necitlivo zastavané a hlučné. Ale inak v pohodičke. Pokrok je pokrok.

Pokrok – tam je koreň nie rok, ale krok. Si predstavíte – technický pokrok. Pisateľ si predstavuje hlavne duchovný pokrok. Ten vám aj praje a pripája k slnovratovému prianiu. Bude aj novoročným.

Tiež vám praje nový rok v každej chvíli. To budeme spolu v prírode. V čase. V dobe. V priestore. V raji. Človek vás má rád. Človek nepovedal – ktorý človek. Ale najmenej jeden určite. Je nás viac.

Rok je od slova „rekti“ – staroslovansky riecť. Rok je vlastne dohoda. Ale dohoda má koreň „hod“, teda – hodné, ale aj hody a hodina. Hodina je dobrá doba. Aj doba je dobrá, preto je to doba. Zlá doba by bola zloba. Ale nie, my máme dobrú dobu. Už vychodí nové Slnko, naša doba…

U východných Slovanov sa „hod“ povie god a hodina by bola godina. Oni ale tak volajú celý rok – že – god.

Takto by sa dalo ulietať. Ale tento polovtipník nie je úlet. Koreňoslovné súvislosti si môžete overiť v koreňoslovných slovníkoch.

Vtáčik nemá slovník a aj tak spieva. Spievate?

Je šero, nôcka, ešte aj ten mesiac ustupuje a vychádza – ako vždy keď ustupuje – neskôr. A ešte je aj zima. Ale v duši, v duši človek vníma Slnko. Slnko nás nikdy neopustí. Ak my neopustíme Slnko. Dáva nám znamenie dňa každé ráno, začíname ním každý rok, meriame hodné hodiny. Už toľko nemerajme. Pohodička.

Aj keď je každá hodina o okamih, to nie, len o drobnomih dlhšia, naše vnútorné hodiny od nej nezávisia. Nestavme si ich – podľa svojej duše.

Náš svet, to nie je len priestor. Je to aj doba. Tak si ju stále nerozčesnime (mal by to byť nedokonavý vid). Náš svet je doba nášho žitia.

Žitie je súčasť bytia.

Nech je tá časť sčasťná – šťastná.

Chvála za dary z čistého zdroja.

Slnovratové priania

Trvalý odkaz: https://www.rodnacesta.sk/kedy-je-novy-rok

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.