O HRIECHU, VINE, ZODPOVEDNOSTI

( Vedomecké koreňoslovie) Žiarislav píše: 

Žijeme v spoločnosti, ktorá je dôkladne prešpikovaná vinou. V určitej dobe chtiac – nechtiac musela plošne prijať invázne náboženstvo, v ktorom sa už deti rodia vinné, pretože podľa prvého dielu hrubej knihy je vina dedičná, je dedičný hriech, pochádzajúci v čine prvého človeka (biblickej vetvy ľudí, keďže podľa tohto zdroja boli deti biblických rodičov ohrozované inými ľuďmi). Porušenie zákazu nejesť zo stromu poznania malo teda byť prvotným hriechom a súčasne prvotnou vinou. Zachovaním tohto príkazu mali  prarodičia (biblickej vetvy ľudí) prejaviť svoju lásku, poslušnosť, poníženosť a oddanosť voči Bohu. I keď táto kultúra nesporne predstavuje mnoho zaujímavých hodnôt, mocenské páky stredovekých štátov si tú „poslušnosť, poníženosť a oddanosť“, ktorú vyžadovali od (predtým slobodných, neskôr už) poddaných i nevoľníckych občanov (s výnimkou stavov),  vedeli šikovne nábožensky zdôvodniť. Bez neustáleho pestovania viny by to tak ľahko nešlo. Vina je to, čo zo slobodného má urobiť poddaného. Ten, keďže je už zo zásady vinný, mal by sa kajať za svoje hriechy. To má byť jeho poloha. A keby o tom chcel niekto pochybovať, tak podľa rozhodnutia Biblickej komisie z r. 1909 (DS 3514),  nesmie sa pochybovať o historickom charaktere „dedičného hriechu“.(*1 )

My sa ale nemôžeme riadiť nejakou komisiou, keď máme vedome prehodnocovať súvislosti. Našou úlohou nie je riešenie otázok akademickej teológie, teraz sa hýbeme v rovinách spoločenskej duševedy.

 OD HRIECHU K VINE

V spomenutom „prvotnom hriechu“ , ktorý úzko súvisí s vinou, sa preciťujú mnohí, ktorí zdieľajú toto náboženstvo. Na uvrhnutých do dedičného hriechu potom vytasia hlášku, že ktosi pred dvetisíc rokmi umrel mučeníckou smrťou aj za nich, ktorí majú byť za to zaviazaní, i keď sa narodili o dvetisíc rokov neskôr. To, že najprv musí byť príčina a až potom následok, príčinnosť (kauzalita) je pre nich nepodstatný jav. Podstatné je to, že cesta  oslobodenia od hriechu, ktorý si vlastne ani nespôsobil, má viesť uctievaním náboženstva, ktoré tento dedičný pocit hriechu spôsobilo. Čím sa dostávame do začarovaného kruhu príčin a následkov. Máš sa cítiť hriešne, ale cesta má spočívať v tom, že ti bude odpustené, keď budeš tento pocit dedičnej hriechu a viny rozširovať. Aj takú otázku by mohol niekto položiť, či toto samo o sebe nie je hriechom.

Z knihy: Galuška Luděk – Slované – doteky předků, Moravské zemské muzeum,
Brno, 2004

Aby sme si rozumeli, nejde len o akúsi intelektuálnu rozpravu o neosobných pojmoch. Je to často aj veľmi osobné. Prírodný hospodár z Kolíňan dal dieťa do školy a rodina zvolila etiku, ale keďže etikárka v škole v ten deň nebola, preložili ju na náboženstvo. Keď prišiel pre osemročnú dcérku a dozvedel sa, že je na náboženstve, vošiel do triedy, že ju vezme domov. Keď vchádzal do ičebne, farár práve kričal na deti, že „Všetci ste hriešni!“ Rozhnevaný otec bez slova vzal dcérku za ruku a vyviedol ju z triedy. Aby sme si určite  rozumeli, bola ŠTÁTNA ŠKOLA.

 OD VINY K POVINNOSTI

Posuňme sa od hriechu, presnejšie od pocitu dedičného hriechu, k vine. Keď bol pisateľ ako malé dieťa s babkou v chráme, pamätá si to, akoby to bolo včera, babky tam opakovali „moja vina, moja vina, moja preveľká vina“. Toto vštepovanie viny do vedomia a podvedomia sa tu deje a udržiava po tisícročie. Hlboko ovplyvnilo naše spoločenské vedomie. Vina nie je len pojem z bibického nábožestva. Bolo tu už v dobe staroslovanskej. Prvotne vinu mal len ten, kto spôsobil (zlo)činom voľačo zlého. Slovo VINA podľa koreňoslovcov pochádza z indoeurópskeho koreňa *ṷeih vo význame „smerovať k ničomu, prenasledovať“ (*2), ale aj útočiť (*3). u Baltov v podobnom význame „vina, vada, nemoc“. Slovo viniť je teda z významu „prenasledovať“ niekoho. Prenasledovanie za zločin.Z toho praslovanské *vina, čo je všeslovanské slovo s významom trestného stíhania páchateľa, trestu i pokuty. Z toho je odvodené aj slovo povinnosť, ktoré je zo súdneho, či väzenského prostredia. Povinnosť je teda slovo, ktoré sa vzťahovalo na zločincov, čo si mali odpracovať svoju vinu alebo jej časť.

OD POVINNOSTI K ZODPOVEDNOSTI

Keď výraz „povinnosť“ sa pôvodne vzťahoval na zločincov, otázka znie, prečo zákonodarcovia uvrhli ľud do „povinností“, ktoré sú zakotvené dokonca v Ústave SR, vydanej pre slobodných občanov našej veľkoobčiny, teda štátu. Prečo  zákonodarcovia použili tento pojem? Môžeme odhadnúť, že ho použili zo zotrvačnosti ku stredovekým výrazovým prežitkom, v nevedomosti. Poznáme dokonca výraz „psia povinnosť“, čo má znamenať ešte niečo mrzkejšie. Ten pocit nevinného zvieraťa prikovaného na reťazi… Vcelku nepríjemná predstava . Ako to má byť správne? Správne to má byť nie povinnosť, ale ZODPOVEDNOSŤ, čo má byť v Ústave. Zodpovednosť má v sebe koreň „ved“, prastarý koreň predstavujúci vedomie, z neho odvodené aj uvedomenie. Vedomosť, uvedomelosť, zodpovednosť . Keď zodpovedáš, keď sa zodpovedáš, vieš povedať, teda upovedomiť, uvedomiť seba, alebo iných.  Občan občiny, ktorý sa neprevinil, nemá mať povinnosti, ale zodpovednosti. Tak je to. Opravte to v tej ústave, priatelia.

Pojem VINY, prenesenej aj na nevinných, ďaleko presahuje prostredie privezeného náboženstva. Kedysi, počas invázie biblického náboženstva, stačilo byť „pohanom“ na to, aby ste boli prenasledovaný a trestaný. Vina bola, ako sme si povedali hore, vztiahnutá aj na vlastných, vbíjali ju do hlavy už deťom a vychovali z nich vazalov, ktorí sa aj cítili hriešnymi a vinnými. Do toho všetkého bola (a je) vklinená novozákonná ustanovizeň odpustenia. Ako to pisateľovi nedávno opisoval nadšenec takéhoto odpúšťania, ktoré údajne v iných náboženstvách nemá obdobu,  „vinným“ sa uľaví, objímajú sa, sú šťastní, že je im odpustené. Vďaka Jemu, vďaka náboženstvu, je im odpustené. Ale nepovedal, že tak rozsiahlemu chápaniu viny ho naučilo práve to náboženstvo, ktoré mu tú od narodenia uvalenú vinu potom po kúštičku odpúšťa.  On je presvedčení, že jeho náboženstvo je také milostivé a veľkodušné, že je jediné skutočne odpúšťajúce.To ale záleží na uhle pohľadu.

Nemusíte nás milovať, nemusíte nám odpúšťať, stačí, že nás prestanete viniť. Ak niekoho baví sebatrýznenie, je to jeho vec, ale nám to nevnucujte. Ani našim deťom.

Áno, pojem viny nevinných  ďaleko presahuje prostredie privezeného náboženstva, zahniezdil sa v ústave, zahniezdil sa v našich dušiach, v medziľudských vzťahoch, vo výchove detí, v manželstvách a rodinách. Je to veľmi vážny jav a môže spôsobuje ľuďom veľké vzťahové a duševné ťažkosti. Článok je už dosť dlhý, zhasla sviečka.

Ale keby ste chceli pokračovanie v zmysle „čo s tým“, čo so zbytočným vinením seba a iných, o tom, ako sa dajú  vyladiť vzťahy a previezť ich zo stavu obviňovania do stavu ladenia vecí, dajte znať.

Zdroje dielčich údajov:

*1 https://sk.wikibooks.org/wiki/Dogmatika/Dedi%C4%8Dn%C3%BD_hriech#Osobn%C3%BD_hriech_prarodi%C4%8Dov_alebo_prvotn%C3%BD_hriech

*2 Český etymologický slovník – PhDr. Jiří Rejzek, 2001, LEDA, Praha
*3 Stručný etymologický slovník slovenčiny – Ľubor Králik, 2016, Veda

Trvalý odkaz: https://www.rodnacesta.sk/o-hriechu-vine-zodpovednosti

1 komentár

  1. Milý Žiarislav, myslím si, že je to tak, jak píšeš, a dědičnou vinu vnímám úplně jinak, než křesťané a jiné sekty. Dědičná vina je podle mne zodpovědnost, kterou nese prostor za své rozhodnutí, že se rozdělí a umožní odděleným částem svobodnou vůli. Je to zodpovědnost za to, že dokázal zapomenout, že on je vše, aby umožnil svobodnou vůli, živou interakci, a aby nevěděl, co se stane a jak věci dopadnou. Tím vznikla paměť a zapomnění, tím vznikl čas a příčina a následek a tím vznikla naše oddělená vědomí a možnost dobra i zla. Dědičná vina je podle mne uvědomění si, že jsme se jako jeden celek kdysi rozhodli se rozdělit a způsobili tím existenci všeho (dobrého i zlého). Je to uvědomění si, že jako malý kousek prostoru, jsme to my, kdo toto rozhodnutí udělal.
    Jediné, co s tím pocitem můžeme udělat, je být za toto rozhodnutí vděční, ať se děje, co se děje. A nesoudit za něj sebe ani nikoho jiného. Všichni se musíme neustále o všem rozhodovat a málo kdy víme předem, jak to dopadne. Rozhodování je těžká věc, ale jakmile ho učiníme, musíme přijmout vše, co potom způsobí. A jediné, co nám zbývá, je být vděční za co nejvíc věcí, které nám to rozhodnutí přineslo.

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.