Pekný ako slniečko, spitý ako nočná obloha

Z vrchárskeho zápisníka

Maťo:„Minule som sa zobudil a bol som podstrihnutý“.

Neprijatý hovor od Maťa. Keď zazvonil znovu, človek zdvihol. „Budeš zajtra doma? Prídem pred poludním“, dokončil vetu bez toho, aby vyčkal na odpoveď. Na druhý deň sa rozštekali čuvače a Maťo sa zoširoka usmieval“ „Tak som prišiel!“, smeje sa. Človek sa pousmeje a v tej chvíli cíti, že Maťo, ktorý sa už toľkokrát podrobil liečeniu na oddelení duševných ťažkostí, ho v podstate už ani nevyrušuje.  Zvyšok posádky sa drží opodiaľ. Malý vrchár sa s ním nebaví. Ako neskôr prezradil, Maťo príliš veľa rozpráva. Malý vrchár to presne tak nepovedal, ale znelo to tak, akože – on si stále melie svoje a nič iné ho nezaujíma. 

Človek ho chvíľu nechal čakať, keďže práve niečo robil, po chvíli vyšiel pred dom a uvítal ho. Spýtal sa, či je smädný – Maťo totiž musel prejsť ponad hrebeň cez horu, aby sa sem dostal. Už nejakú dobu nemá vodičák, z dôvodov lekárskeho posudku. „Dám si vodu“, hovorí. Človek naberie a podá mu pohár. „S citrónom“, vraví Maťo po tom, ako z nej odpije. Človek – že citróny nemáme. Maťo však trval na tom, že vo vode citrón je. Pretože aj minule dostal vodu – vtedy od Lady a citrón v nej bol, chutila vraj podobne. Človek sa usmeje, pri prikývne.  A pýta sa ho, či s ním ide na hriady sadiť ríbezle. Maťo prisvedčuje. Človek berie tri vedrá a štvrtú krhlu – starú, pokrivenú, odkedy, čo ju pred rokmi zachytil pri cúvaní Nivou. Načrie vody zo suda spod odkvapu a už aj ideme s nošami vody pod včelín.

Na hriadach pod včelínom človek vykopáva zakorenené ponorence ríbezlí a Maťo hovorí príhody o svojich známych. „Ty a Draguň, vy dvaja ste mi ako bratia. Draguň je tiež taký pekný chlapec, ako ty. Je celý pokerovaný. A nie nejaký čínske machule, ale pekné veci má po celom tele – bojovníkov, motýle, baby, kvety…Celý je potetovaný.  Ale na bytosti sa to nehodí.  Mne povedal – nedaj sa nikdy potetovať. A ani som sa nedal, lebo dobre mi radil a tak som si sám vytetoval – aha tuto“ – ukazuje ruku – má tam svoje hudobno-vesmírne znaky. Človek sa musí sústrediť, aby ich tam vzhliadol. „A na druhej ruke nemám kerku. Len toto“ – ukazuje zreteľné  vypálené jazvy. Od mincí. Človek práve dosadil prvé ríbezľové zakorenenky a dáva Maťovi do rúk dve vedrá. Miesto jedného si vezme krhlicu. „Kupka sa mi lepšie nesie“. Keď príde, človek ju vyleje na priesady, Maťo niečo povie a zas ide po vodu. Dnes tie hriady pijú veľa vody. Maťo zrazu zmizne. Pod včelínom si nezapálil, ale nad áno. „Ešte fajčíš?“ Prisvedčí. Nazrie do krabičky. „Mám ešte deväť“.

Zrazu si len ukáže na ucho a povie: „Som ako buzerant“. Človek že – prečo? On: „Veď mám tú náušnicu nie na ľavom uchu, ako chlap slobodník, ale na pravom, ako žena. Došľaka, dal som si to naopak“, mračí sa previnilo. „V pohode“, smeje sa človek.

Maťo si hladká polodlhé plavé vlasy a rečie: „Chcel by som ich mať dlhé. A na všetky strany. Vieš, aké by som chcel mať vlasy?“ pýta sa a upiera na človeka detské modré oči:  „Ako Slnko. Chcel by som byť pekný ako slniečko“, vraví. Človek sa naň len díva. Ako si on hladká vlasy a básní ďalej: „Ale keď sa opijem, som opitý jak hviezdna obloha“, vraví zadumaný a už sa tak neusmieva. Človek chváli jeho vedrá vody, ktoré oživujú priesady ríbezlí a čučoriedok a Maťo ochotne nesie ďalšie vedrá. Pristane mu to – na záhrade. Vyzerá tak spokojne. Zrazu len – azda po ôsmom prinesenom vedre vody – Maťo buchne kupkou o zem a vykríkne: „Ja som to neurobil! Ja som ju nespučil. Prečo by som to robil? Prečo by som pučil krhľu? Nemám na to žiadny dôvod!“. Človek ho upokojuje, že krhľa už bola spučená. Maťo sa nedá: „Ja som ju nespučil. Ty si ju spučil?“ Človek – že nie. Že už taká bola. On: „Ja som ju nespučil, ty si ju nespučil, ale je spučená. Je to jasné – nás máta! Máta nás, už je to tu!“ Človek len s úsmevom mávne rukou: „Máta – nemáta, vody treba“. Maťo sa nedá: „Mám doniesť vodu, aj keď nás máta?“ Človek zahrabne do zeme a povie: „Určite áno“. Maťo len rozhodí ruky a ide po nabrať. Potom povie príbeh, ako sa doma zobudil a mal podstrihnuté svoje dlhé vlasy, ktoré chcel mať po pás ako indián a zapletené do 4 vrkočov ako Rodan. „Mama, ty si ma v spánku ostrihala!“, obvinil som ju a ona – že nie. Lebo ona veľmi chcela, aby som sa ostrihal a ja som ju z toho upodozrieval. Ale keď som našiel tie nátierky v črievkach založené nie v chladničke, ale v skrinke na kozmetiku, povedal som si, že to je dôkaz o premiestňovaní predmetov mátaním.“, vraví. „Hovorím mame: Ty si ma neostrihala, ja som sa neostrihal, máta nás a nikto z nás za to nemôže!“ Trochu sa chmúri. Snaží sa primäť človeka k tomu, aby potvrdil mátanie, ale človek len sadí ríbezle a žiada vodu. Maťo ochotne prinesie posledné vedrá a balíme nástroje. Zomrel sused tri kilometre odtiaľto, človek sa ide zliať vodou a obliecť si čisté veci. Na pohreb. To je vážny dôvod na ukončenie rozhovorov. Ešte podáva Maťovi vodu a syrový oštiepok. Ten ešte stále drží svoj okruh: „Aj Indiáni, aj Slovania vedeli, čo je mátanie. Aj mátanie riadi Boh. A tí indiáni sa vraj pýtali Európanov – že ako je to možné , že Ježiš drží ten náš svet? Že nespadne, že sa nezrúti? Napríklad aj táto polička – ukazuje na stenu – drží, lebo ju drží pokope Ježiš“, prisvedčuje si Maťo. Človek uvažuje o jeho súbežnom (paralelnom) vesmíre a o okamihu, keď ho prestal Maťo vyrušovať. Bolo to vtedy, keď človek prestal dávať veľa miesta jeho svetu. A vtedy sa on vlastne upokojil. Raz za čas tu príde. Patrí k nášmu svetu, ako všetci ľudia tohto vesmíru. A – ako aj iný – nesie si v sebe svoj svet. A aj keď to niekedy nemá ľahké a jeho blízki tiež, naše svety sú prepojené. Pretože – nik by nemal byť vyobcovaný. Z vesmíru.

snímky: ŽS

Podobné články nájdete tu: Archív kategórie Z vrchárskeho zápisníka

Trvalý odkaz: https://www.rodnacesta.sk/pekny-ako-slniecko-spity-ako-nocna-obloha

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.