«

»

feb 25 2016

Print this Článok

„Jéj, Perúnik nám poslal hviezdičky!“ Malý vrchár pozoruje mravce…

T2Malý vrchár sa už na jeseň tešil na zimu, kreslil trpaslíkov na sánkach a lyžiach a keď konečne napadol sneh, hneď si obúval lyže. Lenže sneh bol túto zimu len zo tri dni a aj to ho bolo málo. Malý vrchár je ukrátený o zimné hry. O tom, že Zem sa otepľuje, samozrejme vie, aj o tom, že v zime by mal byť sneh. O golfskom prúde, čo sa zmenil, sme mu niečo povedali, ale o Godzile El Ňiňo nič, to by mu aj tak nepomohlo.

Už niekoľko dní lietajú včely a dnes bolo síce slnečno, po splne však chladnejšie a tak vzal človek krompáč, bor, pílu a sekeru a šiel pred úle urobiť novú hriadku.

Je to síce na hriadku trochu strmé, ale my sa tak ľahko nevzdáme, však že?“ Hovorí človek malému vrchárovi. A začína kopať v strmom svahu. „Nie, nie, my sa tak ľahko nevzdáme“, prisvedčí malý vrchár: „My sa vzdáme ťažko“. Človek naňho pozrie s priduseným smiechom: “Aké ťažko, my sa predsa vôbec nevzdáme, my to tu spravíme!“. „Aha – hovorí malý – ja som tým myslel, naopak ako ľahko, je ťažko, a my sa teda vôbec nevzdáme, ani ľahko, ani ťažko.“

„Tak veru.“ Prisvedčí človek a už kope čakanom do hliny.

Malý vrchár tiež vyrábal čosi podobné, ale len na veľkosť priestoru potrebného pre zasadenie stromčeka. Do pripravenej vyhĺbenej jamky zospodu ohraničenej kolíkmi a trochu prisypanej, zasadil haluz z duba. Vie, že tam aj tak bude hriada a že je to len tak akože. Človek ho však potešil, že niekde ale nejaký strom zasadiť môže, keď budeme mať sadenicu a keď nájdeme dobré miesto. „Čo povieš, čo dáme do tej hriady? Čo by ti chutilo?“ pýta sa ho človek. „Jahody“, odpovedal malý vrchár bez dlhého premýšľania. „No tak dobre, zasadíme do tej prvej hriady pod včely jahody. Veď ich aj včely môžu opeliť ako prvé“.

Popravde, práce sme začali obradom. Oblapili sme sa a poprosili sme Matku Zem o povolenie zasiahnuť do jej povrchu a pripraviť sad a hriadu. Bol to prvý takýto obrad. Aj malý vrchár žiadal. Po obrade sa v slnečnom svite zatrblietali snehové vločky, nevšedne krásne. Malému vrchárovi sa rozžiarili oči a nadšene zvolal: „Jéj, Perúnik nám poslal hviezdičky“. Človek sa pousmial. Malý vrchár ďobal do zeme svojou motykou. Veľká motyka mu bola veľká a tak si vyrobil motyku zo samorastlej haluze. Našiel ju hotovú – vyštiepenú v potrebnom tvare. Ako človek rovnal na kraj hriady drúky a haluze spadnuté zo starej čerešne, v jednej videl malý dinosaura a v druhej vtáka s veľkým zobákom a v tretej vtáčatko. Našťastie boli príliš veľké na to, aby nimi čo i len pohol a tak si ich nemohol dotiahnuť do kuchyne. Samorasty sa nám hromadia pred domom v priedomku, dnes privliekol „hada“. Človek mu prisľúbil, že mu na jar spraví nejaký prístrešok, kde si môže svoje samorasty rozložiť.

Na stráni, z ktorej by snáď mohol byť časom nový sad, hneď našiel malý vrchár úkryty pre trpaslíkov krovináčikov. Úkryty boli v kríkovo – papraďových samovytvorených kopách. Malý len odbehol do domu pre modrú čiapku a o chvíľu už spoza úkrytov vykukoval piadimužík s modrou čapicou. Títo krovináči majú modré čiapky, lebo si ich farbia šťavou z trniek, jalovcov a čučoriedok, ktorých je v takýchto krovinách krajom lesa veruže nadostač.T1

„Tato, pojď ke mne, tu je krásna podívaná!“, hlesne malý vrchár po česky. „Povedz mi to po slovensky“, povie mu človek. Malý vrchár vraví: Tato, poď ku mne, tu je krásna pozeraná“. Človek sa smeje a poznamená, že „podívaná“ sa do slovenčiny nepreloží ako „pozeraná,“, ale napríklad ako „divadlo“. A aké divadlo to objavil malý vrchár? Mravenisko. Slnko včasného predjaria, ktoré bude isto ešte prerušené mrazmi, prebudilo mravcov a tí sa s chuťou pustili vylepšenia mraveniska. Pozeráme na tie malé pracovité tvory a malý vrchár zahlási: „Vieš, tato, niekedy rozmýšľam, či mravce a včely nie sú príbuzní“. „Prečo myslíš?“. Malý odpovedá: „No, aj mravce aj včely žijú spolu a je ich tak veľa. A aj mravce aj včely štípu“. Človek poznamená, že včely štípu žihadlami a mravce vlastne hryzú hryzadlami. „Ale vieš čo?“ upresňuje človek, „aj niektoré mravce, napríklad tie malé oranžové, majú okrem hryzadiel aj žihadlá, podobne, ako osy. Vlastne mravce, včely, osi a sršne sú príbuzní, spoločenskí hmyzáci, oni všetci kedysi veľmi, veľmi dávno mali spoločného prapredka, spoločenského hmyzáka, z ktorého sa všetci potom vyvinuli“. „Jak to?“ diví sa malý vrchár. „No postupne sa menili a rôznili až po dlhých dobách sa takto vyvinuli“. „Aha“, zadiví sa malý. Už vie, že v jantároch, v skamenenej živici sa občas nájde nejaký pradávny hmyz a že v niektorých kameňoch sú odtlačky starých živočíchov, z ktorých sa dá kadečo spoznať. Veď aj doma máme zopár takých skamenelín. Nakoniec – dá sa to vysvetliť vcelku ľahšie, než že prečo sme si tejto zimy vôbec neužili snehu.

snímky: pisateľ

Podobné články

Postrižiny malého vrchára Od septembra človek brával  malého vrchára raz za jeden - dva týždne na cesty, hlavne na miesto horského vzdelávania, kde pracujeme na budovaní prírod...
Malý vrchár učí priateľov Vetvičku ponorenú do zeme nakoniec zalejeme. V poslednej dobe chodíme tak raz týždňa - kam? Ako to len nazvať – je to taká miestnosť, v ktorej je ...
Obrazová pamäť a rodové vzdelávanie malého vrchára... Príbehy malého vrchára Malému vrchárovi sa začal druhý ročník. Domácej školy. V lete sme písali len niekoľko krát – príbehy z remeselných táborov, ...

Permanent link to this article: https://www.rodnacesta.sk/perunik-nam-poslal-hviezdicky-maly-vrchar-pozoruje-mravce

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžte používať nasledujúce HTML tagy a vlastnosti: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>