Potulky v záhradnom pralese alebo: Dokelu, kde je kel? Sadil figu nafigu?

Z vrchárskeho zápisníka

V týchto záhradách sa darí všetkému. Divočina je to. Keď chceš nájsť, čo si zasadil, musíš sa snažiť. Treba povedať, že niektoré hriady sú pomerne obrobené. Hlavne tie, v ktorých zasadené rastliny by neprežili. Alebo by nerodili, či zhraneli. Ako rajčiny, papriky, vlastne aj ríbezle sme obtrhali a vyčistili, aby sme sa k nim dostali cez žihľavy a lipkavce. A niektoré človek oslobodzoval z tak vysokého porastu, že ich bolo treba hľadať. Ako napríklad včera – zo desať v zime sadených nových viničov – všetky prežili, každý z iného druhu. Človek ich sadí k sebe – na krok – každý iný – takto sa môžu spriateliť a vytvoriť nové odrody. Náhodne takto vznikli niektoré známe samorodné hrozná. Aha, po burine sa viniče plazia a bobúľ koľko majú nahodených, no už tohto roku by ich bolo na opory vyvesiť dozrievajúce, lebo pripravujeme detský tábor. 

Tekvice pečiarky sa ťahajú po kríkoch a stromoch so svojimi chutnými výsadkami.

Hm, ale ríbezlí bolo vyše 60 kíl, čo sme nestihli spracovať, je v mrazáku, hrozna bude nemenej. Riadok jedenástich egrešov siedmych druhov taktiež prežil, vrátane odrezku zahrabaného do jamky v máji, zo záhrady spolužiaka Vlada, a to je čo povedať, lebo vydržal v tom suchu – vďaka počiatočným zaliatiam a burine, ktorá ho zatienila. Treba priznať rovno, že mrkva v burine nezarodila. Na to je veľmi chúlostivá. Zato cibuľa áno. Necháme si aj semená, stihla vykvitnúť. Aj reďkovky – jedli sme nielen korene, ale aj dozrievajúce struky a listy. Oliva. Dokelu, kde je kel? A  kde sú tie figy? Azda ich len nesadili nafigu. Tu niekde by tie smokyne mali byť, v tej metrovej burine. Aha, tá slabšia , zasadená v máji, zosilnela. Ale kde je tá mocná? Aha, tu, pod tými vytrhanými burinami. Silnejšia je o niečo slabšia, ale žije. Štvorročný Zorimír zasadil kaleráby giganty, sú veľké už teraz ako barania hlava, je ich zo štyridsať. Tieto  obrie kaleráby sme ale nezjedli, vydržia do jari, jemné,  veľké a chutné, nedrevnatejú. 

Zorimír s kalerábom, ktorý na jar zasadil.

Aha, liečivé a posilňujúce byliny. Niektoré pestuje pre blízkych. Ostropestrec už je vysoký, tobolky zo semenami tučnejú. Ale kde je ten kotvičník? Zemný? V burine, samozrejme, kde by asi tak mohol byť. Na suchej hline, kde to radili znalci, rastie, ale v burine doslova bujnie. Čím väčšia burina, tým väčší kotvičník. Až ti je ľúto ho od buriny obtrhať.  Je ich tu zo pätnásť koreňov. Ten sa dá draho predávať, ale predávať nebudeme. Používa sa na azda dvadsať liečivých účelov, ťažko povedať, prečo si všetci pamätajú len tú úlohu afrodiziaka. Človek práve toto zas až tak veľmi nepotrebuje, skôr tu živovú vzpruhu počas vyčerpávajúcich táborov, každú hodinu iné remeslo, súčasne piesne, články, milujem to, kniha akási dozrieva zas po nociach, krrrása, a ešte aj to trhanie buriny a tak, potrebuješ posilniť, aby si v noci vládal trhať a orezávať, keď sleptoníš pri červenej čelovke, lebo pri bielom svetle by ťa v tej záhradnej džungli zožrali hmyzáci, ale červené svetlo oni nevidia, aha, prešiel im cez rozum, lebo aj komár má mozog, aj keď našťastie menší, a keď tak náhodou odtrhneš výhonok kotvičníka, rovno ho zožuj, budeš mať silu na ďalšie obtrhávanie a to sa opla. Papaj – berkaj – kusaj – žerkaj. A tu je, aha, žeň-šeň, pätoprstý, či pätolistý, už je dosť po polnoci, pätoprstý je našťastie zatiaľ človek orezávajúci burinu  a žen šeň je pätolistý, teraz stačí azda toľko, že je to Žeň-Šen, dve mená ti stačia, zhasla fajka. Žeň še – nežeň še – už som še oženil, už je darmo – spieva si ľudovú pesničku,  hlavne aby rodzil. Ten ženšeň, lebo to ostatné už je vybavené. Dozrieva až po siedmych rokov v koreni, ale lístky môžeš zožuť hocikedy. Je o niečo menej horký, ako kotvičník.

Kotvičník zemský, ohli by sme ho nazvať aj „suchozemský“, keďže rád rastie na suchých miestach.
Žen-šen sa ťahá pomaly. Koreň dozrieva 8 rokov.Ale listy možno zožuvať v každom ročnom období.

Tu voľakde si človek nechal azda vestu. Nuž, vesta sa nenašla, ale v tej burine sa našiel jeden fúrik, štyri vedrá, krhla, nástroje voľajaké a detský kopáčik, to ostatné je azda pod strechou.  Hľa, tu niekde sa stratila celá hriada s cesnakom, ahaho, tuto vyčnievajú okolíky, ešteže sme na vrchoch a máme stupňovité terasy, inak by sme boli v keli či v kalerábe, našli by sme asi len tie vysoké kukurice a slnečnice. Inak je tu toho dosť, čo ešte žije a rodí, máme na ume to stráviteľné. Čučoriedky sme našťastie včas obtrhali, krásne rodia, aj sýkorky si to myslia, dobre že sme ich v zime kŕmili slnečnicou, za odmenu nám pomohli s oberačkou. Nabudúce natiahneme siete, nie na sýkorky, na čučoriedky.

Čučoriedky veľkoplodé dozrievajú v júli a začiatkom augusta.

Všetko sa tu hýbe, všakovaké zvieratá, mačky, myši, hady, kuny, jazvec tam za plotom fučí a diviak chrochce a kvíka,  tam zas brumká, s máďaťomn ta lomozí, srnec a lyšiak z náprotivného kopca šteká a  ježkovci na hriadach prskajú, divočina je to. Oploť kúsok divočiny a kozy ti to naokolo udržia pekne ožraté, ale vo vnútri to musíš obkmásať, ešteže má človek ten polmetrový osekávač – ten nožík, či skôr nožisko  vrchárovi v ruke pristane, lebo kosák to nedá a kosa sa tu nevmestí.  Aha, mesiac vychádza, dorastajúci až k ránu, necháme to tak, zdriemnuť si treba. Rastlinky si si požul, nuž teraz si vystri chrbát, pristane ti to v tej posteli, slasť, natiahnuť sa v cvičení 4 živlov, to ešte zvládneš, lebo to je dobré na živodráhy, na život všeobecne, život je jeden z najlepších, zážitkov, a spať, spať, spať, spať, spať. Zajtra šijeme, dva stromy sa vyvalili, treba ich porezať a okresať na spoločenský prístrešok, roboty je ajajaj.  Vybojovalli sme si na vedomeckom chodníku slobodu, tak teraz ju treba využiť. Na niečo dobré. Na niečo pekné. Na voľačo užitočné. Živa!

Trvalý odkaz: https://www.rodnacesta.sk/potulky-v-zahradnom-pralese-alebo-dokelu-kde-je-kel-sadil-figu-nafigu

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.