PREČO ŠTEFAN KRÁĽ ZA SVäTÉHO VYHLÁSENÝ BOL alebo AKO IŠIEL VAJKO ZA KARIÉROU

Po dvoch rokoch väzenia prišli k oslabnutému staroslovenskému kniežaťu Vazulovi kati. Boli to poslední ľudia, ktorých videl. Najprv ho oslepili. Potom mu naliali do ucha roztavené olovo. Škvrkot páliaceho kovu, ktorý sa prepálil až do hlavy bolo to posledné, čo počul. Lebo potom ho prevalili na druhý bok a žeravé olovo mu naliali aj do druhého ucha. Slepý a hluchý až do posledného vydýchnutia živoril v ukrutných mukách. Kto mu to urobil? Jeho bratanec – kráľ Štefan, ktorý mal predtým meno Vajk, zakladateľ Uhorska, ktorého napriek jeho ohavnej povahe vyhlásili neskôr za svätého.

NADMIERU UKRUTNÝ   KRÁĽvazul

Prečo bol Vazul, údajne „pohan“,   väznený a nakoniec umučený? Pretože sa mal stať po Štefanovi podľa dobových   zvyklostí kráľom. Nestal sa. Postaral sa o to kráľ Štefan, po tom, ako   mu zomrel jediný syn (nedlho po tom, r. 1038 aj on zomrel). Nebola to od neho   nejako až tak výnimočná ukrutnosť – napríklad svojim nepriateľským dvoranom   dal Štefan vypichnúť oči a odťať ruky. Už Štefanov otec Gejza sa dostal   k moci bratovraždou, keď dal zabiť svojho brata – nitranské knieža   Michala. Nakoniec však aj tak ich rod vymrel a nástupníkom sa stal   potomok z Vazulovej vetvy rodu. Je známy aj iný, nie príliš kresťanský skutok   „svätého“ Štefana, keď po víťazstve nad Kopáňom (šomoďské   kniežatstvo pri brehu Blatnohradu) nechal Kopáňove telo rozštvrtiť   a jeho časti vystaviť na ťažiskových miestach kráľovstva.

AKO SA BELA PRESTRELIL A MAĎAROV MONGOLI TAKMER VYVRAŽDILIsv_stefan

Aj keď bolo Uhorsko krajinou mnohých národov a Maďari boli vo výraznej menšine, dokonca v žilách Štefanových nasledovníkoch menšina maďarskej krvi čím ďalej, tým viac zlomkovatela, a teda uhorskí králi neboli maďarskými a hovorili všetci určite latinsky, aj tak máme mnoho dôvodov, prečo sa nestotožňujeme s uhorskými dejinami a kráľmi. Vďaka hornatosti slovenskej krajiny a duchovnej sile ľudu, či národa, pretrval náš duch a krv dodnes, a to nielen vďaka, ale hlavne navzdory uhorským kráľom, ktorí svojmu ľudu neraz spôsobovali utrpenie. Nie inak možno označiť napríklad počíňanie uhorského kráľa Belu IV., ktorý dal sťať Džingischánových poslov (teda diplomatickú delegáciu), pričom vôbec nebol pripravený na nasledovný pochopiteľný mongolský (my ho poznáme pod menej presným názvom – tatársky) vpád (1241 – 1242). Vieme si predstaviť, že k tomu napomohlo jeho pyšné vedomie o svojej vyvolenosti, ktorej sa pletú pod nohy nejaký pohanskí psi, nehodní na krku nosiť hlavu.

Rozhnevaný mongolský Ďingis, k náboženským otázkam celkom ľahostajný, poslal proti Uhorsku svoje armády, ktoré vtedy v podstate vyvraždili uhorské obyvateľstvo na nížinách, teda hlavne maďarské. Potom boli nížiny znovu osídľované okolitými národmi.  Belovi IV., ktorý z boja ušiel do zahraničia, potom celý život ostalo už len naprávať dôsledky svojich chýb, za čo ho aj historici velebia.

VÝMYSLY PROTI PRAVDIVOSTI

Štefan je velebený aj ako údajný ochranca národností a kultúrnej rôznosti. Jeho poučenia synovi Imrichovi, z ktorého to má vyplývať, však historici považujú za neskoršie dokreslenú aureolu, ktorá mala vylepšiť jeho obraz. V skutočnosti jeho predstava „kultúrnej rôznosti“ bola taká mizivá, že šiel po krku všetkým svojim príbuzným s výnimkou v lastného potomstva, ktorí by mohli ohroziť jeho moc. Že uhorsko bolo mnohonárodnodnostné, to nie je dôsledkom jeho tolerancie, ale mocibažnosti a podľa všetkého dobre vyvinutého citu pre vojenskú a politickú stratégiu. Jednoducho napadol každé územie, ktoré napadnúť mohol a keďže tam boli iné národy, krajina bola mnohonárodnostnou, podobne, ako v tej dobe niektoré západné štáty. Štefan sám nebol celkom Maďarom, keďže jeho mama bola buď poľská Slovanka, alebo – prinajmenšom čiastočná Slovanka (historici sa nevedia dohodnúť, či bola dcérou poľského kniežaťa, alebo dcérou Ďulu zo Sedmohradska – podľa nemeckých zdrojov bol Ďulov brat Prokuj Slovanom). Štefanova žena bola bavorská princezná Gizela (vybral mu ju otec z mocenských, a nie iných dôvodov) a medzi jeho spolupracovníkmi a spojencami môžeme vidieť ani nie tak Maďarov, ako Slovanov a Germánov (bolo to jednoducho preňho vo veci spoľahlivosti výhodnejší). Takže ako panovník vychovaný na dvore staroslovenskej Nitravy, hoc po meči z Arpádovského rodu, po praslici isteže nie, nemohol byť Štefan jednej národnosti. Popravde povedané, v tej dobe a v tých podmienkach by nemohol, ani keby ako chcel, pomaďarčovať iné národnosti, lebo keď sa chcel udržať pri moci, musel s pomocou Slovanov a nemeckých pomocníkov držať „na uzde“ maďarské kmene. Takže o nejakej osvietenosti v otázke národnostnej tolerancie je v jeho prípade ťažko hovoriť. To by sme mohli potom oslavovať ako tolerantných k národnostiam aj Lenina, alebo Stalina, ktorí neboli etnickými Rusmi, ale pochádzali tiež z menšín, a pritom tvrdo vládli sovietskej ríši, v ktorej boli rôzne národnosti a niektorým z nich trochu pozmenili územie a vládu.

Viacmenej – tak sovietsky blok, ako aj Uhorsko, pôsobili okrem toho, že sami popreli slobodu, aj ako určité bezpečnostné zariadenie. Prečo by sme to práve Uhorsku v dejinách neuznali – prinajmenšom zastavovalo ďalšie orientálne nájazdy.

A s údajnou kultúrnou rôznosťou to bolo za Štefana čoraz biednejšie – on tvrdo išiel po krku takisto „pohanom“, teda tým, ktorí uctievali svoje pôvodné duchovná, ako aj kresťanom inej štruktúry, než akú sám presadzoval, tých takisto napádal ako „pohanov“.

Nezabúdajme však na to, že moderný feudálny štát bol pre iných, ako vládnucich, nepríjemnou porobou, ktorá sa dá dokázať aj telesne. Sloveni v dobách rodovej spoločnosti a slobody (aj duchovnej) boli podľa kostrových nálezov zhruba takí vysokí, ako dnes my. V období feudálneho štátu sa priemerná výška výrazne zmenšila. Menej slobody, menej živy, menej výživy…

KDE JE CESTA,   PRAVDA, LÁSKA?

stefan2Dnes sa obnovuje „svätoštefánsky“ kult,   hlavne v Maďarsku, kde má „zakladateľ Maďarska“ stovky   sôch.  V Maďarsku  si totiž pletú Uhorsko s maďarským štátom,   uhorských kráľov zmiešaného pôvodu označujú za Maďarov a tasia sa počtom   „maďarských“ svätých. Na Štefanovi vidíme, kto všetko sa za zásluhy   mohol dostať do spolku „svätých kostí“. Čo by na takých   „svätých“ asi povedal Kristus? Hodnotenie dejín, ako vidíme, je   vždy len dobovým uhlom pohľadu. Hodnoty, ako „jednotný a moderný   štát“ stoja často proti slobode ducha a pravdivosti. Často   historici vysvetľujú, že zločinecké postupy zakladateľov „kresťanských“   štátov (nielen Uhorska, ale aj Čiech, či Poľska) boli dobré, aby nás   nevyhladili ako polabských Slovanov.

Lenže zločin ostane zločinom, aj keď ho vysvätíme. Ale ak ho oslávime, vytvárame priestor pre nové zločiny. My predsa nemáme, a ani nechceme mať slepé oči a hluché uši. Alebo snáď áno?
                                                                                                                                    Ž.slav

Trvalý odkaz: https://www.rodnacesta.sk/preco-stefan-kral-za-svateho-vyhlaseny-bol-alebo-ako-isiel-vajko-za-karierou

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.