Z vrchárskeho zápisníka – Žiarislav píše
Uprostred zimného obdobia z ničoho nič zjavili sa v izbe včely. Bzučali, bol ich celý kút a potom zmizli. Človek si zapísal sen a na poludnie pozrel do úľa, ktorý dostal Vidimír na jeseň z iného chovu. Pri poklepkaní pred pár dňami sa ešte ozývali. Bola to menej početná rodina. Keď človek nadvihol veko, zistil, že všetky včely v tom úli zhynuli. Mesiac na to mal podobný sen, v izbe sa zjavili včely. S obavou šiel ku včelínu a keď nadvihol veko z druhého privezeného úľa, zistil, že tiež sú všetky uhynuté. Ich duše sa prišli s človekom v spánku rozlúčiť. Obidva privezené oddelky, čo dostali Vídimír a Lada z podujatia pre začínajúcich včelárov, neprežili. Domorodé rodiny, ktoré človek postupne pooddeľoval z jediného včelstva, čo dostal do daru, všetky žijú a zdá sa , že sú v dobrej sile. A pritom ten krajný úľ, posledný oddelok, je narýchlo zbúchaný z dosák a cez škáry im isto trochu fučalo. A tie úle privezené, čo v nich zhynuli včely, tie sú neprievzdušne uzavreté s výnimkou letáka. Kým domáce včely boli pri jesennej obhliadke bez klieštika, tie, čo ich priviezli v októbri, klieštika mali. A i keď ich človek vydymil a klieštik spadol, musel sa stihnúť ešte trochu namnožiť, lebo medzi uhynutými včelami na dne úľa bolo klieštika dosť.
Tak človek odniesol tie úle do zimnej kuchyne, úle boli ťažké, plné medu, isto nepošli od hladu. Urobil obrad odprevadenia. Uhynuté včely spálil, med bude treba vytočiť a neskôr zvariť do príkrmu, rámiky a úle opáliť. Spraviť na nich vetranie.
Včely už boli zbierať peľ z osiky, rakyty a liesky. Smejú sa, keď na nich svieti slnko. Vojde do nich sila a začnú ich neuveriteľne svrbieť krídla. Prídu na letáč, užasnuto sa rozhliadnu a už aj letia na prieskum. Že reku čo to tu kvitne, aha ho. A to práve tie jahňadovité stromy, ktoré mnohí pestovatelia vypiľujú ako burinu. To je ich prvá paša. Mňam.
Novopostavené podstavce a prístrešok pre ďalšie včelie rodiny snáď o pár týždňov oplotíme. A to tak, aby strmá stráň až po prvé stromy lesa, čo je pár desiatok metrov dodola, bola v ohrade. Takto vznikne od žľabu, v ktorom pramení voda, do šírky až po husté kroviny, ohrada veľká bezmála štvrť hektára. Sú v nej zatiaľ len štyri vrchárske slivky – veľké, žltočervené, znamenitej chuti, piata sa začiatkom zimy vyvrátila, sú to dosť staré stromy a tak človek zvažuje pod nimi čo-to zaštepiť, zachrániť ich dedičstvo. A posadiť tu aj nejaké rakytníky, snáď aj iné ovocné kríky. A hlavne stromy, posadiť pár vysokokmenných jabloní starých miestnych odrôd a medzi nich aj nejaké nízke, čo zarodia hneď. A nejaké hriady zeleniny, čo budú rodiť okamžite. Aj červeniny – jahody. To znamená, že nový sad bude treba ohradiť pred kozami.
Pod úle človek nabil kolíky z cerového duba a za ne nastrkal kriačiny a haluziny. Čakanom začal nad nimi kopať mačiny trávy, padajúce do haluznej zábrany a takto vyrobenú hriadu vyrovnával zeminou, prekopávajúc sa cez korene kríkov a stromov. Jak tak človek kope hriadu, dnes ráno už druhú, mačiny vytrháva najväčším, ťažkým čakanom. Bukové porisko je tvrdé. V noci človeku tŕpli ruky. Ale inak v pohode. V prírode je mesiac február, teda ľuteň ľúty. Dokonca aj keď vydržalo drevo na kúrenie a seno na žuvanie. Na tele vždy niečo vyskakuje a ustúpi to až keď vyskočí ďalšia vec. Nejaký kĺb, šľacha, dráha v chrbtici, alebo niečo iné… Blúdi to v tele z miesta na miesto. Človek sa s tým už nestotožňuje a naučil sa to akoby z vonku pozorovať. Nieže „bolí ma“, ale – v tej nohe niečo viazne. Celkom dobré je čistenie. Ako sa otvára brezeň, telo pookreje. Ale teba mu k tomu napomôcť. Najúčinnejšia je očista ohňom a vodou. Napríklad keď zasvieti pomedzi mraky slnko, rýchle pribehnúť k čurke a vyšpliechať sa v teplej vode. Že je teplá, to poznáš podľa toho, že nie je zamrznutá. Čistenie preruší okruh úrazov a preťažení. A v telo sa naplní živou živou.
Živa zodvihla človeka z postele a ukázala mu napájaciu studničku. Človek ju vystaval pred rokmi z kameňov , voda do nej tečie zospodu cez rúru, ktorou je odvedený cestný prameň. Po rokoch je ale celá zanesená, vody je v nej málo a na vrchu sa zjavili žabie vajíčka v rôsole. To asi budú tie žabky s fľakatým pomarančovým bruchom. Tak človek vybral vajíčka do kotla a čakanom a vedrom vyberal nánosy, bahno a piesok, čo sa tu nazbierali počas mesiacov búrlivého mokrenia. Malý vrchár mu pritom pomáhal.
Pramienkom začína pekná bačorina a tak živočíchovia vodní sa môžu do studničky vrátiť. Zvyknú sa tu liahnuť aj „slepé jaštere“ – mloky salamandry a larvy vážok. A potápniky a všeličo možné. Teraz sa už môžu zo studničky napiť aj zvieratá. Žabie vajíčka človek vrátil späť a povedal si, že pôjde do domu. Malý vrchár ho ale zdržal, odvádzal vodu v bačorine po oblúku a v strede vodného oka vystaval vodný hrad. Človek šiel po prúde na miesto, kde bačorinka vyústi do potôčika, t je už začiatok lesa. Ten sa prederá horským žľabom. Je zo západu pod domom zahádzaný odpadkami. Pri každom starom dome na vrchoch je smetisko. „Monzúnové dažde“ koncom tejto „zimy“ vyplavili ďalšie odpadky a tak ich už aj zbierame a rovno triedime do vriec. Sklo, železo, aha – koleso z bicykla, stará kosa, gumená čižma, železný hák, fľaštička od liekov, umelý obrus, všeličo možné. Nakoniec sa človek pokochá pohľadom na vyčistený priestor. Zátišie je vskutku pôsobivé, rastlinky sa už derú nad zem z úrodnej listovky. Ostalo tu len ťažké, mohutné ,ozubené koleso. Vytiahneme ho keď nás bude zo desať. Vždy keď sa naň človek pozrie, napadne ho spraviť tu vodnú priehradku a pre prípad núdze vyrobiť elektriku, alebo gátrovú pílu na pílenie dosiek. Vody v prameni však nie je zas až tak veľa a tak zvažuje zviesť vodu z niekoľkých prameňov, z ktorých už polovicu odkryl. A tuto – hore – zvažuje postaviť stupňovitú priehradku, s odkaliskom na vrchu, aby ju v predjarí búrlivá voda nezaniesla. Tak si to vysníval. Ale aj keby sa to nestalo, niečo sa už stalo. Niečo veľmi dôležité. Cez drevené osikové žľaby tečie krištáľová voda a v tejto posvätnej tekutine sa teraz umyje.
