Príchod Slovanov na vyučovaní a Dušičková slávnosť

Nie je ťažké povedať deťom podľa učebných osnov, že kedysi dávno na územie Slovenska prišli Slovania. Náročnejšie je vysvetliť im, kto to vlastne tí naši slovanskí predkovia boli, ako žili, ako sa obliekali, v akých bývali príbytkoch, ako hospodárili, lovili a bojovali, ako spravovali svoju spoločnosť a v akom žili spoločenskom zriadení. Stihli sme to za dva dni. Občas človek pri rozprávaní brnkal na gitaru pradávne nápevy. „To brknáš, aby sme sa lepšie sústredili? „, pýta sa tretiačka. „Presne tak“, usmeje sa“. Inokedy pri rozprávaní kreslí na tabuľu.

Odevy, obydlia, palisády, dokonca a na hrudný postroj koňa sú zvedaví. A počas oboch dní – aj premieta. Na premietanie sa do triedy nahrnú aj prváci. Tí síce ešte v osnovách Slovanov nemajú, ale uškodiť im to nemôže. Práve spievame jednu z najstarších staroslovanských dochovaných piesní  „Hoja, ďunďa, hoja“. Deti hrajú na píšťaly – koncovku i šesťdierovú, bubon, hrkálky. A – spievajú. S malými prestávkami v pohode vydržia tri hodiny a ešte aj potom sa vypytujú a chcú pokračovať.

OD RADLICE KU PLUHU

Museli sme však začať od neolitu, aby sme videli, ako v neskorej kamennej dobe v strede Európy vyzeralo pôdohospodárstvo. Aké plodiny predkovia pestovali. V akých vtedy bývali dlhočizných rodových domoch. Cez dobu bronzovú sme vhupli do železnej a videli, ako do naddunajských oblastí sa postupne presúvajú  občiny a dediny Slovanov z neďalekého územia – aha – tuto – spoza tých Karpát . Žili v troch prakmeňoch: označovali ich ako Slovanov, Venedov a Antov. Tri veľké slovanské skupiny sa postupne rozširujú po Európe v množstve kmeňov, národov. Z nich deti poznajú niekoľko. Slovania, to sú tí, ktorých jazyku trochu rozumieme, aj keď sme sa ho neučili. Deti hádajú. Uhádnu Čechov, Moravákov, Rusov a neďalekých Poliakov. Ďalších sa naučia.

Spievali a hrali na píšťaly, bubny, píšťaly.

Zaujíma ich všetko. Znovu sa vraciame od dnešných národov do tej tajomnej doby. V staroslovenských lesoch žijú jelene a srny, ale aj zubry a pratury. Človek musí kresliť pratura s obrovskými rohmi. Deti híkajú. A nakresli aj človeka, aký bol oproti nemu veľký. Vlastne – malý ! Preberieme aj domáce zvieratá. Deti sa divia, aké boli malé, oproti dnešným tak dvojtretinové. Kravky, kone, kozy a ovce… Áno, Vtedy nemali kosy, iba ak kosáky – srpy. Sena na zimu bolo málo. Ohrady – aha, veď taký plot majú tam, za triedou, upletený z prútov a palíc. Na svojom obľúbenom mieste. Človek hovorí , s čím Slovania obchodovali. Áno, aj kožušiny a med. A viete, čo sú to hrivny? Už musíme zas kresliť. A dolovať rudu, vypáliť ju vo vysokej peci a získať tak železnú hubu, vyrobiť z nej hrivny. Platidlá. Lebo platilo sa všeličím – aj plátnom, ale hrivnami určite. Aha – takto sa železo rozkulo, takto do ohnutého pásu vložili tvrdokovový klin a skuli ho do sekery bradatice. Kreslíme radlo, radlicu, pluh, motyky staroveké, premietame o šperkoch. Čo sú to mesačné znaky? Prečo nosili Slovania malé sekerky? Ochrana Perúna, aha, to už poznajú. Perúna a Svaroga majú aj v omaľovánke. Ako zapaľovali oheň? Predsa kresadlom – to už vedia. Ale niektorí ho ešte nevideli. Človek vytiahne ocieľku s pazúrikom a zakreše. Detí híkajú pri pohľade na ten malý ohňostroj.

Nakreslil, ako sa šije staroslovanská košeľa, nohavice… Niektoré deti si chcú šiť košeľu, Sveťo si vyžiadal nákres strihu.

Slovanské polozemnice ich náramne zaujímajú. Divia sa, že nebolo v oknách sklo. „Iba aj natiahnutá blana mechúra na maličkom oblôčiku. Priesvitná, nie priehľadná“. Pec. Ešteže bol v moravských skanzenoch a podrobne to tam nafotil. Teraz sa to tu zišlo. Deti sa zaujímajú o všetko. Hltajú to celou dušou. Starší chlapci by chceli stavať polozemnicu. Musí im prisľúbiť, že nabudúce vezme aj sekeru a začneme so stavbou. Sveťo si zas chce ušiť košeľu. Človek už zmazal tabuľu ale prisľúbi, že znova nakreslí strih. A aj tak na druhý deň spraví.

Mapa staroslovanských hradísk

Prváci sa dožadujú účasti na slovanských hodinách a tak ich učiteľka privedie, na premietanie prídu dokonca aj deti zo škôlky. Zaspievame si „Kto postavil priehradu“, teda – Bobra, ako sme sa ho naučili vlani a malí odchádzajú. Ideme totiž na náročnejší okruh.

OD SNEMU PO SNEM

Najťažšie učivo si nechal nakoniec. Spoločnosť Slovanov. Začne od rodín, rodov, vysvetlí, čo je to pokolenie, ako si ded posadil na koleno vnúča a čo znamená  bratanec z druhého kolena. Na čele rodov boli dedovia – starešinovia.

btr

O samospráve a zriadení Slovanov v rodovej spoločnosti. A o Samovi. V ten deň deti nechceli prestať písať. Stále ich zaujímalo, čo bude ďalej.

Od deda je slovo dedina, od občiny obec. Slovania mali snemy, snem volali „veča“. Spoločne sa radili o spoločných veciach. Človek vysvetľuje, aké dôležité boli snemy pre slobodných Slovanov. Hneď uhádnu, že z neďalekých hradísk zo Spišského štvrtku, či Čingova jazdil na snem za rod chlap a nie žena. Keďže na veču pri Nitre to bolo niekoľko dní jazdy na koni. Boli malé snemy, ale počas Veľkej Moravy a aj inokedy boli aj snemy veľké. Určite aj za Sama. Jeho si totiž zvolili predstavitelia slovanských kmeňov – vladykovia. Slovania na obranu pred Avarmi vytvorili kmeňový zväz. Dnes tento slovanský zväz označujeme ako Samova ríša.

Pozeráme na časovú priamku a prichádzame do obdobia kráľovstva. Aha, tu už poddaní nemajú právo na snem, nemôžu si voliť. Potom prichádza novovek, aj Česko-slovensko a aj Slovensko. Aha, občania zasa môžu mať snemy. Je to iné, ako v dobe dávnych Slovanov, ale niektoré veci sú podobné.

Píšeme a struháme

Inokedy vraj deti neradi veľa píšu. Dnes písali radi, napísali toho viac. Potom kreslili a lepili obrázky.

Popoludní deti behajú po lese s palicami a hrajú sa na bojovníkov. Jeden z nich vojde do triedy, keď sa rozprávame a hovorí o spore. Učiteľka mu len povie: Tak si zvolajte snem, veču a dohodnite sa. Chlapec odbehne. My sa usmievame : Aplikácia dávnych spoločenských spôsobov v dnešnej dobe.

Deti si vyrábali panáčikov, ako si predstavujú predkov.

Deti si dokončievajú sochy dedov a báb. Tak ako vlani, i dnes máme Dušičky. Slávnosť, na ktorú prídu aj rodičia. Deti sú už zručnejšie, rýchlo si nájdu rázsochy a už pília, strúhajú, viažu. Prichádzajú rodičia. „Aha, ako to drevo osekáva pán učiteľ“, hovorí jeden rodič pri pohľade na väčšiu sochu deda. „To nie je pán učiteľ, to je predsa Žiarislav“, smejú sa deti. Odmietajú pripustiť iné označenie. Zdá sa, že to slovo pre nich stelesňuje meno spolu s titulom a aj zamestnaním.

S piesňami a s predkami

Prichádzajú chlapci s ozembuchmi. Tohto roku si vyrobili dvaja, ale prinášajú ďalšie štyri ozembuchy z minulého roku, ktoré boli od slávnosti Zimného Slnovratu starostlivo uschované na túto chvíľu. A už všetci spievajú – Dedo, dedo, dedo, chvála dedovi. Babka, babka, babka, chvála babičke. Sláva , sláva, sláva, sláva predkovia. Chvála za dary z čistého zdroja, chvála za dary. Chvála aj bytostiam cez ktoré prišli… Sprievod ide popod stromy k detskej skrýši opevnenej plotom z borovicových haluzí. Ku stromom deti kladú sochy predkov a o kladu opierajú desiatky fotografií. Na snímkach sú predkovia ich rodov, ktorých snímky im požičali alebo prefotili rodičia. Ešte raz spievajú deti, tentoraz sa pridávajú aj rodičia, obetnú pieseň predkom. Trikrát všetci nahlas volajú predkom na slávu. K soškám a podobizniam na snímkach kladú lampáše so zažatými sviečkami. Práve sa šerí a svetielka svietia ako vo svätoháji. Po krátkych príhovoroch spomínajú dospelí aj deti na svojich predkov, hovoria príhody – vážne i veselé. Všetci stoja, okrem dvoch – babke a dedovi, ktorí už nevládzu, priniesli príbuzní sedenie. Kým väčšina detí už skáče po stromoch a vyviazaných preliezkach, dospelí spomínajú dávne príbehy až do tmy. Chvíľami im vytrysknú slzy smiechu.

Chvála za to, že môžeme vzdelávať deti, chvála za to, že sa z toho tešia a chvála predkom. Trikrát sa ozve lesom mnohohlasný výkrik. Našim predkom – sláva!

Na slávnosť príbuzní priviedli aj dedka a babku. Aj tí pospomínali na veselé príhody.

Na dušičkovej slávnosti si priniesli aj snímky svojich už nežijúcich prastarých mám a prastarých otcov.

Spievali oslavnú pieseň na počesť dedov, babiek a predkov. A tešili sa na lampášiky. Slávnosť bola na ich obľúbenom mieste v lesíku a cestu k nemu si nazvali „lampášikový sprievod“.

Kútik predkov v detskej skrýši.

Maľba na kameni