Vrchársky Robinson vo vlnách časopriestoru

Po rokoch, azda po piatich, odišiel Vidimir. Zimy trávil na prácach v zahraničí, ale od jari do začiatku zimy zvykol byť tu. Človek sa zrazu cítil ako Robinson bez Piatka. Znovu stavia sám. Tentoraz prístrešok nad siahovicami dreva, je ich nachystaných zo osem priestorových metrov, škoda by  bolo nechať zmoknúť pred zimou, ktorá isto príde. Stavba je už dávno začatá a podobne, ako iné, slúži roky ako „kolostan“, kým sa jej dostane patričnej pozornosti.  Mnohí sa divia, že je tu toľko nedokončených stavieb. Človek vraví – ale veď slúžia. Zase sme mali v lete tábory. A účastníci využili veruže všetky priestory, aj tie nedokončené. Len dom má strechu riadnu. A stodola.  Ale inak stav vo vedomeckom stredisku je taký, ako stav v krajine. Naše duchovno, naša kultúra má len chatrnú strechu, bez stien,  všetky vetry nás bijú, nie sme chránení. Človek v tom vidí určitú súbežnosť. Súvislosti. Čo by sme tak vynechali, aby sa mohli stavby dokončiť? Vynechali by sme písanie a vydanie kníh, alebo by sme nenahrávali dosku, ktorú sme už začali nahrávať, alebo by sme vynechali detský, remeselný, vedomecký či ktorý tábor, alebo by sme nepripravovali výročné sviatky, nečinili učenie, alebo by sme nevydávali na sieťovej Rodnej ceste články, alebo čo by sme vynechali? Lebo aj keď pracuje i po nociach, žiadne zásoby voľných hodín nevidí. A ani prostriedky.

Teraz treba zas premyslieť každý pohyb. Zavetrovať stojky, aby boli zvislé, na ne pribíjať priečky, väzovnice, pripraviť stavbu na krokvy. Dni prírodného života zas boli o sile jedného muža. Ani sa človeku nechce nikoho volať, len dá vedieť na stránke, veď každý má nejaké svoje práce, nejaké svoje starosti.

Keď má človek pocit, že sa mu do nejakej práce nechce, niekedy to rieši tak, že začne robiť nejakú inú, oveľa tvrdšiu prácu. Potom, keď ju skončí, sa tá prvá práca zdá byť malina. Teraz sa človeku nechcelo osekávať a dvíhať trámy na prístrešok. Tak celý deň popri zemných prácach, smerujúcich k príprave základov na drevenicu, vláčil kamene. Také, čo nevládal zdvihnúť, postupne posúval. Večer sa mu už mihalo pred očami. Zdalo sa mu, že teraz už akákoľvek robota bude ľahká. A aj bola. Upevňovanie trámov na prístrešku na drevo bola malina. Akurát svaly natiahnuté kdesi na chrbte a tŕpnutie pravej ruky dávali vedieť, že sú aj oveľa náročnejšie podujatia. Do prístupovej cesty, po ktorej sa vyšplhá Lada Niva, je už vykopaný odtokový rigol, v zime sa tu tvoria ľadové duny a tak sa človek rozhodol to odvodniť. Do ryhy strčil drenážnu rúru, že ju zasype kamením. Kým zbieral na vozík skaly z hromadníc na hranici bývalých lúk a zo zemných prác, akýsi nevedomec odrezal neďaleko hradskej cesty drenážnu rúru, pätnásť metrov, čo ešte nebola privalená. Aj človek mal videnie že sa tak stane, ale čo sa dalo robiť, tri vozíky skál nenazbieraš za dve hodiny.

Horúco bolo jak v lete. A teraz už v noci mrzne, jak sa patrí. Aspoň sa človek tak nepotí. Ešte pred dvoma týždňami striedal prácu s drevom s cvičením na husle a gitaru a s nahrávaním. Teraz si odrezal na pravej ruke gitarové nechty, čo pri robote zavadzajú a lámu sa; prsty sa už chytajú len dreva, sekerky, píly a kameňov. Najbližšie týždne nahrávanie nehrozí. Objednal si na husle tvrdé struny, keď ich znovu chytí, nech sa neuhýbajú. Bude to mať taký horalskejší ráz.

Dnes volal z mesta parobok. Že potrebuje horu ako soľ a príde pomôcť. Mesta vraj má už plné zuby. Človek hneď aj húta, čo sa dá spraviť, aby sa pohla príprava priestoru pre drevenicu. Budeme robiť základové stojky. Aby sa v tom svahu neuhýbala. Chlapec vyzerá, že niečo zvládne. Uvidíme. Zapaľuje si doháňové trubičky. Ukáže sa, či mu budú stačiť pľúca. Keď sa toto všetko skončí a drevenica a spoločenský prístrešok budú zastrešené, človek si urobí z jaskyne potnú chyžu a bude tri dni spať. Len dojiť kozy a inak nič. Bude sa váľať v jesennom lístí, spievať a šaškovať, kresliť a maľovať, možno šiť kožušky na zimu, to určite áno. Počas dlhých, nudných zimných večerov. To je také obľúbené, viacmenej vtipné slovné spojenie. Dlhé zimné večery sú, nudné nie.

Ale popri práci každý deň dosť rozjíma. Konečne prestali kŕče v nohách. Pri priveľkom zaťažení sa v tele míňa horčík a jeho nedostatok sa prejavuje kŕčmi. Človek má pocit, že si pri tej robote akosi oddýchol. V duchu sa pozeral na budúcnosť, na to, aké postupy si zvoliť a to bolo spojené s obrovským prílivom živy. Znovu má jasnovidné sny, ktoré sa plnia. Veci sa stanú najprv vo sne a potom v skutočnosti. Robinson byť šťastný. Piatok sa vrátil k svojmu kmeňu. Je to zákonité. V tej knihe to bolo zle napísané. Žiadny spoločný odchod do civilizácie. Žiadne snobské poľovačky. Ostrov je cesta, pravda a láska sa tu vyjavujú v holom a pritom v plnom šate.  A nič sa nekončí. Všetko sa prelína. Aj cesty. Všetci sme všade.  A každý potrebuje svoj kus samoty na hojenie, vytrhnutie, splývanie. Divosi  nemôžu byť súčiastkami predajného stroja. Stratili by dušu. To sa tak hovorí, že stratiť dušu. V skutočnosti je to stav zviazanie duše v stave duchovného nevoľníctva. Neprekáža to tomu, kto nebol slobodný. Môžeš drieť ako kôň, môžeš byť odkázaný len na seba a svoju silu, s pomocou divov a všeducha,  môžeš si polievať prebitú ruku pálenkou a pred dojením ju znova omotať izolepom, aby sa do nej nechytila nákaza, môžeš si miešať maste, aby si v noci zaspal v úľave, ale keď si slobodný na svojom mieste, stále je to ako let vtáka v zasnúbenej krajine. Človek nebyť stroskotanec. Človek byť doma vo vesmír. Ostrov byť bezpečnejší ako pevnina.

Človek má zas čas počúvať reč zvierat, záchvevy Zeme, znamenia divov. Deje sa to uprostred činov, ktoré oslobodzujú. A nerušia ho falošné úsmevy spoločenských dejateľov, ani vypučené oči nenažraných trhovníkov. Duše sa oslobodzujú. Počúva ich hlasy a zdraví sa aj s tými, ktorí sú ďaleko. V priestore. Ale aj v čase. Niektorí už dávno nežijú. A niektorí sa ešte nenarodili.

Ostrov vyčnieva z večnosti, vlnami ktorej je obklopený. Čas a priestor sa znovu zjednotili. A rímski vojaci odišli bez toho, aby vyrušil kruhy pútnika, neviditeľného v rovine (horizonte) udalostí.

Záchrana slovenskej drevenice – zbierka

Trvalý odkaz: https://www.rodnacesta.sk/vrcharsky-robinson-vo-vlnach-casopriestoru

2 komentáre

  1. Pekne napísané…

    • Richard Nemeth on 02/11/2019 at 18:22
    • Odpoveď

    Dedičný hriech je chorobne prepestovaný predný mozog princípom pokušenia a z neho vyvinutý rozum. Čo viedlo k nadvláde rozumu nad citom teda duchom. Poslanim Ježiša nebola mučednicka smrť ktorou malo byť ludstvo zbavené hriechov ako to cirkev hlása. Ved on bol vlastne zavraždený! Jeho poslaním bolo priniesť živé slovo. A živé slovo je Božia vôľa alebo fyzikálne zákony alebo prírodné zákony. Počuť , premýšľať, prijať do seba a žit živé slovo znamená byť v harmonii a sulade s vesmirom.

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.