«

»

dec 07 2009

Print this Článok

Slováci, Česi a Moraváci v kultúrnej a dejinnej spriaznenosti

NA PODKLADE DÁVNYCH KRUHOVÝCH KULTÚR.

 

Na západnom Slovensku a južnej Morave sa pred takmer sedemtisíc rokmi začalo vyvíjať stredisko najväčšej európskej

kultúry kruhových svätýň (viď článok K Dušičkám: Sme Bytosti v jednom kruhu). Kruhové svätyne zvané rondely boli

veľké, palisádami, valmi a priekopami opevnené obradové miesta so štyrmi, zriedkavejšie tromi, alebo šiestimi vchodmi s

astronomickou orientáciou na dráhy slnka a mesiaca. Táto kultúra(od 4 800 r. pred Kr.) sa označuje vedecky ako

lengyelská (umelé meno, jazyk kultúry nevieme). Druhá najväčšia kultúra, počtom rondelov porovnateľná kultúra

kruhových svätýň – a súčasne jediná sesterská kultúra kruhových ihrísk – sa rozprestierala na území severných Čiech a

križiakmi vyhladených polabských Slovanov. Tých teraz spomíname kvôli toku Labe, ktorá neskôr spájala polabských

Slovanov so staročeskými kmeňmi (ku koncu v ich neprospech). Šesťtisíc rokov predtým sa teda rieka Labe s Vltavou a

ďalšími prítokmi stala akousi tepnou tejto kultúry s vypichovanou keramikou. Ak tepnami Lengyelskej kultúry boli Dunaj

a Morava, tak ten istý stredný Dunaj s prítokmi Moravou, Váhom a Tisou sa o päťapol tisíc rokov stali tepnami (Veľkej)

Moravy, štátu moravských a nitranských Slovenov (Slovanov). Táto zmienka o dvoch najväčších rondelových kultúrach

Európy nie je náhodná. Jednak preto, lebo v dejinách je pôsobí „duch miesta“, popri „púhych“ geologických a „terénnych“okolonostiach. Ale aj vzhľadom na to, že podľa začiatkom roka uverejneného, pre mnohých prekvapivého genetického

výskumu (DNA) na pôde SAV, majú Slováci v sebe v nadmernej miere gény stredoeurópskych neolotikov spred 8 000

rokov. V tisícročiach medzi rondelovými kultúrami a dokázateľne slovanským osídlením na území Slovenska, Moravskej

brány a Čiech sídlilo viacero kultúr napájajúcich sa na kult kruhu a ešte vo veľkomoravskom, teda slovanskom období tu

máme vedecké hlásenia (z Moravy) o slnečno-mesačnom smerovaní chrámov. Na našich územiach pred letopočtom

žijúce kultúry, ako napríklad „Ľud popolnicových polí“, mali mnohé obradné prvky totožné s neskoršími kultúrami

doložené slovanskými a vedci ich často označujú ako protoslovanské.

PRAVZOR ZVäZKU SAMOVÝCH SLOVANOV

K juhomoravskému a západoslovenskému jadru Veľkej Moravy boli vo veľkej miere skôr silou, ako dohodou pripojené

ďalšie slovanské oblasti, vrátane staročeských. Nám však ako pravý vzor spolužitia Slovákov, Moravákov a Čechov

nemôže slúžiť Veľká Morava, lebo veď tam Česi boli pripojení nie veľmi dobrovoľne. Náš vzor spolužitia je ešte pred

padnutím pod cirkevno-biskupskú vojnovú politiku, v dobách Sama. Vtedy sa slovanské kmene dobrovoľne spojili do

slovanskej konfederácie (alebo venedskej, lebo vtedy nás, Slovanov stredoeurópskych, označovali ako Venedov). A

keďže vieme, že po tom, čo slovanskí povstaleckí vladykovia v časoch protiavarského povstania zvolili si za hlavného

vladyku Sama (označenie „kráľ“ odvodené od nemeckého Karol sme pre vladyku vtedy nepoužívali), kupca neznámeho

pôvodu z mnohonárodnostnej Franskej ríše. Z dostupných správ vyplýva, že Samo ako vladyka Slovanov nosil slovanský

odev a ochránil slovanskú kultúru aj s jej rodným duchovnom. Vtedy sme ešte žili v slovanskej demokracii, Samo bol

doložiteľne zvolený kmeňmi, ktoré sa spojili do Slovanského zväzu, nie ríše, lebo ríšou v tej dobe označujeme

centralistický, nedemokratický až fašizoidný štátny útvar rímskeho cisárskeho vzoru, s nadiktovaným a násilne

ustanoveným cirkevným náboženstvom. Čo teda nebol náš prípad. No a akoby podľa vyše päťtisíc rokov starého

dunajsko-polabského územného kľúča kultúr kruhových svätýň, došlo k úplne prirodzenému spojenectvu naddunajských

venedských – slovanských predkov Slovákov, Moravákov, Čechov a južných polabských Slovanov (dokázateľne sa k

Samovi pridalo aj lužicko-srbské knieža Dervan). Aj keď už predtým sa Slovania zoskupovali do širších celkov, od

najstaršieho známeho Madžakovho kráľovstva (arabský záznam), rozsiahlejšie zmienky na našom území sú až za Sama.

Vo franských zdrojoch (Fredegarova kronika) je zaznamenaná Samova reč (r.632), kedy sa Samo oproti franskému

výpaľníckemu veľvyslancovi Sichariusovi zastal nielen zvrchovanosti našich Slovanov, ale aj rodného duchovna

(vyslanec nás označil za pohanských psov a Samo ho aj preto vyhnal). Krátko na to stredoeurópski Slovania, predkovia

Slovákov, Čechov, Moravákov (a asi aj časti dnes už ponemčených polabských Slovanov), porazili trestnú križiacku

výpravu Frankov a dlhú dobu príkladne obhájili svoju zvrchovanosť, ktorá pravdepodobne pretrvávala aj po rozpadnutí

zväzu až do obdobia Veľkej Moravy (9. storočie). K vtedajším samovým Slovanom by sme ešte mohli prirátať

slovanských predkov neskôr ponemčeného severného Rakúska (Viedeň – Venden – mesto Venedov, teda Slovanov).

Dnes už námietka, že Samovi Slovania nám nemôžu poslúžiť k dobrému dejinnému príkladu, lebo boli vraj „pohanmi“,

vyznieva na rozdiel od minulých storočí skôr smiešne a je k hrdosti našej, že v časoch rodného duchovna slovanského

my nemali sme so zvrchovanosťou dlhodobé ťažkosti.

Od tej doby sa až do dvadsiateho storočia nič podobné nestalo, lebo spomenuté slovanské kmene boli v Rakúsko-

Uhorskom područí a v devätnástom storočí obrodeneckých hnutí boli ako také podrobené ďalším pokusom o národnokultúrne zdusenie. A teda najsvetlejším úkazom demokratického a kultúrneho spolužitia stredoeurópskych Slovanov v spoločnom a dobrovoľne vzniknutom štátnom útvare bol Samov slovanský zväz (teda skôr konfederácia, nie ríša). V tej dobe popisovali Slovanov Rimania ako slobodymilných až roztrúsených, v dobe mieru mimoriadne priateľských ľudí, ktorí si zanovito volia svojich vladykov a nepodrobujú sa rímskej diktatúre.

VEĽKÁ MORAVA – KONIEC SAMOSPRÁV A ZVRCHOVANOSTI

Po Samovom zväze žili naši predkovia naďalej v samosprávach, až kým sa nepodarilo ríšskym, cirkevno-cisárskym

pnutiam pohltiť slovanské kniežatstvá s ustupujúcou rodovou demokraciou a v čoraz viac klerikálno-diktátorskej Veľkej

Morave zdusiť mnohotisíc rokov sa vyvíjajúce prírodné kultúry a samosprávy. Sloveni na Slovensku a v Panónii svojou

kultúrou napomohli vzniku stredovekého Uhorska, na území Čiech sa začal vytvárať český národ, ktorý prostredníctvom

Přemyslovského kráľovstva, alebo už aj pred ním pohltil kmene a kniežatstvá v dnešných Čechách vtedy žijúcie kmene

Bielych (severných) Charvátov, Doudlebov, Zličanov, Lučanov, Chebanov, Sedličanov, Lemuzov, Dečanov, Litoměrcov a

možno ďalších. Pod stredoveké klerikálne České kráľovstvo (v desiatom storočí zhruba na tretine dnes českého územia)

postupne boli podriaďované a aj moravské územia Horákov, Hanákov, Holascov (neskôr Lašské a Valašské) a územia

moravských Slovákov. Slováci uhorskí počas celého stredoveku žili v neštátotvornej slovenskej prírodnej kultúre, ktorej

pestré nárečia, prírodné obradoslovie a iná duchovná kultúra odolala nepriateľským vplyvom a zachovala sa až do

dvadsiateho storočia, keď ju začali dusiť mediálne valce. Slováci v Uhorsku i na Morave volili si svojich dedinských kráľov(podľa uhorských letopisov tých ľud často viac rešpektoval, ako menovaných richtárov) a ich duchovná kultúra žila

v podstatnej veľkej miere mimo oficiálnych štruktúr. To hlavne vďaka karpatskému horskému oblúku, ktorý bol odjakživa

nárazníkovou oblasťou globalizačných vĺn a pomáhal udržať nám drevnú prírodnú podstatu. Slováci v uhorskej oblasti si

nechali meno dávnych Slovenov a iné neprijali, a teda ich (naša) krajina sa dodnes označuje ako slovenská (nie

slovácka, to len v časti juhovýchodnej Moravy), ženy Slovenky (nie Slováčky) a iba muži slovenskí sa, už nie Slovenmi,

ale Slovákmi nazývajú (ako aj Rusíni tiež Rusnákmi). Kým sila Slovákov spočíva skôr v prírodnej podstate, v jazykovej,

hudobnej aj inej prirodzenosti a hĺbkovo vzaté posvätnej divokosti (div znamená svätosť), sila Čechov sa prejavuje v

slovnej i kultúrnej vycibrenosti a spoločenskej šikovnosti, Moraváci si z oboch podstát berú, čo im je vhod.

HNUTIA NÁRODNÝCH OBRôD

Kým českí myslitelia v čase pred národným obrodením už používali český jazyk aj knižne, Slováci si pomáhali byblickoučeštinou a západoslovenčinou s českými výpožičkami (Kollár, Hollý), neskôr Bernolákovčinou. Čeština nám bola isteže

bližšia, ako latinčina, nemčina, alebo iný načisto cudzí jazyk. Slováci boli vtedy tak navyknutí na mnohoraké nárečové

odchýlky (na Slovensku dodnes uchované), že čeština im mohla znieť ako jedno z našich nárečí. Málo známou

skutočnosťou dodnes je , že prvú českú systematickú gramatiku napísal Slovák Vavrinec Benedikt Nedožerský. Pravda,

pochopiteľné bolo pre sčítaných Slovákov, vzhľadom na český vzdelanostný náskok, jazykové smerovanie na západ.

Pochopiteľné je, že oravský Bernolák (pochádzal teda zo stredoslovenskej jazykovej oblasti), sa na základe

západoslovenského trnavského nárečia (tam študoval) pokúsil ustanoviť západnú slovenčinu za knižný jazyk. Vzápätí, v

prvej polovici 19. storočia, vystúpil so stredoslovenským nárečím Ľudovít Štúr a zobral ho za spisovný jazyk. To mu českíintelektuáli vytýkali ako rozluku, ako „separatizmus“. Štúr ako pansláv však s Čechmi spolupracoval viac, ako s inými Slovanmi, avšak pochopiteľne, nemienil v rozpore s pravdivosťou a celým svojim úsilím vyhlásiť Slovákov za jazykovú odrodu Čechov. Myšlienky slovanskej vzájomnosti uňho neostali len v jazykovom, filozoficko-estetickom, duchovnom a kultúrno-umeleckom počine, ale prejavili sa aj v spoločensko-politickom hnutí odporu voči raz peštianskemu, inokedyviedenskému útlaku (murársky letopis vtipne tvrdí, že obe hlavné južnodunajské mestá postavili Slováci), smerujúcom k zvrchovanosti slovanských národov. Vieme, že Štúr sa nielenže stretával s českými obrodencami, ale vyzýval ich k spoločnému odporu. Štúrovci bojovoli nielen v troch slovenských povstaleckých výpravách, ale aj v protihabsburgskom boji na pražských barikádach. V meruôsmych rokoch povstaleckých vyhlásili „Slovenské okolie“ v meste Myjave. Slovenskú samosprávu a štátnosť sa síce vtedy ustanoviť nepodarilo, avšak duch národnej slobody už bol prebudený. Ľudovít Velislav Štúr sa v hodnotovom rebríčku vrátil až k dobám predveľkomoravským – žiadal nielen slobodu národnú, ale aj osobnú (zrušenie poddanstva…) a spolu so svojimi nasledovníkmi (Dobšinský, Kráľ, Hroboň, Miloslav Hurban, ale aj na Slovensku v tej dobe putujúca Češka Božena Němcová a ďalší) vrámci vtedajších možností načrtli obrodu rodného duchovna, ktorú my dnes ďalej otvárame.

PRÍPRAVA NOVÉHO ČESKO-SLOVENSKÉHO ŠTÁTU – PÁD MONARCHIE

Kým v Čechách sa na čas zase upevnil Rakúsky štát, na Slovensku po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní nastali ďalšie vlny

tuhej maďarizácie. Slovenskí predstavitelia boli prenasledovaní, slovenské školstvo bolo nepovolené, slovenské deti boli

za používanie slovenského jazyka v maďarských školách bité. V niektorých úradoch na Slovensku si vynucovali maďarskí úradníci, aby Slováci nesmeli klopať na dvere, ale aby klopali na prah. Na Slovensku sa v poštúrovskom duchu

rozvíjalo slovanské cítenie a to nielen z okruhu evanielického, ale i katolíckeho prostredia pochádzajúcich vlastencov. To

všetko vedome i podvedome v duchu slovenských prírodných duchovných tradícií, do ktorých možno zarátať i jurigovské

dedinské (občinové) pokladnice, na ktoré neskôr nadviazal kňaz Andrej Hlinka a dnes „lets“. Ľudácke hlinkovské hnutie v

uhorskom Slovensku sa stalo podstatným pilierom presadzovania československej štátnosti, ktoré v praxi nadväzovalo

na teóriu česko-slovenského národa, ktorej autorom bol moravský Slovák pôvodom z „dolňácka“ (dolného Slovácka) – od

Hodonína – Tomáš G. Masarik. Ten vzhľadom na svoj moravsko-slovácky pôvod a profesorovanie na pražskej Karlovej

univerzite, bol akoby predurčený na teóriu o jednotnom česko-slovenskom národe. Tá síce nebola vo svojej podstate až

tak pravdivá, avšak zohrala svoju dôležitú úlohu. Vďaka tejto „koncepcii“ sa Česi sa Slováci stali v oslobodenom českomoravsko-slovensko-rusínskom (podkarpatská Rus) Česko-Slovensku s mohutnou nemeckou a maďarskou menšinouakoby väčšinovými štátotvornými národmi. Samotní Česi by inak vo väčšine neboli. Slováci (aj v ČSR) napádaní slovne ivojensky Maďarskom by mali tiež malú pravdepodobnosť samostatného úspechu.

Ž.slav

-pokračovanie nabudúce

Zdroj: Ved.sk

Podobné články

Prečo Slováci nejednoznačne oslavujú 1. ČSR?   Slováci oslavujú, ako sa zdá, vznik Československa menej vášnivo, ako vznik Slovenskej republiky. 1. ČSR oslavujú prinajmenšom vlažne, azda ...
BITKA PRI KATALÁNSKYCH URNÁCH, ÚNIA ZA VRCHOLOM A ... Pri prehľade správ si narazil na víkendové udalosti v Katalánsku. Ako vnímaš tento vývoj? Človek si všíma jeho zvláštnosti a spôsoby  jeho prijíman...
O dávnych a nových symboloch, znakoch a znameniach... Obrazová príloha vysielania Rodnej cesty na Slobodnom vysielači - dňa 13.9.17 o 20:45 Už dnes naživo – tajomné znaky a symboly, s obrazovou prílohou,...

Permanent link to this article: http://www.rodnacesta.sk/RC.slov-ces.vztahy.htm

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžte používať nasledujúce HTML tagy a vlastnosti: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>