Prečo nie Dušičky? Prečo je štát neúctivý?

Podobne, ako muž tká z pradena vlny zápäsky, tak predkovia priadli z dedičných vĺn dedičné závitnice, ktorými sčasti predurčili naše cesty. Slobodná vôľa je druhou nohou tejto cesty. Sloboda bez poriadku je ako ľavá noha bez pravej. Človek bez rodu je ako molekula bez sveta. Chvála za dary, predkovia.

Dušičky ako pôvodný sviatok uctievania duší predkov je jedným z najstarších prejavov pôvodného  duchovna. V pôvodnom znení – ľudovom a pradávnom – jeho názov je – dodnes – Dušičky.  V umelej podobe „Pamiatka zosnulých“ ho prevzala aj cirkev a takto bol vedený dokonca  aj v socialistickom kalendári. Aj keď „duša“, „dušička“, je niečo celkom iné, ako spánok – usnuti – z toho – „zosnulý“.  Dnes sviatok Dušičiek má nielen prekryté meno duší predkov, ale nie je vedený už ani ako pamätný deň. Akosi „len zo zvyku“ vieme, že mu prináleží 2. november – staroslovansky  listopad.  Zato 1. november je  štátny sviatok –  „Sviatok všetkých svätých“, myslí sa tým – katolíckych.  Prečo nie Dušičky, alebo aspoň pamiatka zosnulých, alebo rovno – sviatok mŕtvych? Či – sviatok duší predkov?  Alebo  aspoň  stroho –  sviatok predkov? Prečo nie najstarší, najdávnejší, najpôvodnejší názov – Dušičky? Prečo nie – Predkovia? Veď  – každý občan má predkov. Nie každý má svätých – ani nenáboženskí občania, ani občania pôvodného vyznania, ani občania evanjelických a iných náboženských spoločností, (ani pravoslávnych, ktorí svätých majú, ale vtedy ich neuctievajú),s výnimkou najväčšej cirkvi  nemajú katolíckych svätých. Tak prečo musia všetci uctievať povinne „svätcov“, ktorí nám napríklad vyrubovali svätoháje, a prečo nemôžu všetci slobodne a spoločensky uznano uctiť si duše predkov, alebo predkov samotných – vrámci jedného sviatku, ktorý by sa nepriečil vo svojom základe žiadnemu občanovi, ktorý prechováva aspoň nejakú úctu ku svojim predkom?

Prečo zas nadradená ideológia?

Prečo nie je sviatok pradedov, prabáb, prastarých mám a prastarých otcov a –  všetkých predkov, ktorí nám odovzdali svoje telesné správy i duševné a duchovné dedičstvo, kultúru, spôsob, priestor,  prečo zas musí byť v tom nepodarenom kalendári zasa len jedna ideológia?

Prečo? Prečo, prečo?

Lebo demokratický štát – Slovenská vec verejná – Slovenská Republika – podpísala zmluvu s teokratickým štátom, ktorého predstavitelia neboli národom volení – zmluvu o tom, že všetci občania, slobodní občania, musia, áno, musia, nieže chcú, nieže majú tu slobodu, ale – musia sa v dni sviatkov najsilnejšej cirkvi pracovne, mediálne, politicky a občiansky podriadiť jednej ideológii. Jednému náboženstvu, ktoré – hoc má nesporne aj svoje hodnoty a kladné stránky – prišlo tu invázne, ujalo sa moci s pomocou násilia a dnes je zas len predmetom politických zákulisných ťahov a vnucuje nám spôsoby, ktoré si nemôžeme zvoliť.

Pozná tento štát skutočnú úctu?

Mnohí predstavitelia tohto štátu sa správajú, akoby nepoznali skutočnú úctu. Správajú sa ako takí vypočítaví obchodníci.

Obrad odprevadenia duše zomrelého predka, Slovensko, 1. polovica 20. storočia.

Uctiť si duše predkov je jeden  zo základných prejavov všeobecnej úcty. Pisateľ od mala chodil s mamou a ďalšími z rodu na hroby predkov. Sviečky sme odpaľovali z už zapálených, podľa starého spôsobu, akoby sme napodobňovali dávny zvyk odpaľovania ohňa z hájeného ohniska svätohája. Niektorí predkovia mali dobrú smrť. Smrť – koreňoslovne – znamená dobrá smrť. Niektorí našli smrť v boji. Jedeného zastrelili fašisti v bojoch na Dukle, ďalšieho guľka z hlavne komunistickej invázie –  v Košiciach. (Ale aj keby zomreli na opačnej strane boja, aj tak by sme si ich duše uctili). Uctili sme si všetkých predkov. Všetkých vyznaní, všetkých presvedčení, všetkých spôsobov života a umretia.  Niektorým sa podarilo umrieť doma, niektorí umreli v nemocnici, v duchu našli nakoniec dobrú smrť. Smrť môže byť dobrá. (V niektorých krajinách je štátny sviatok „Memorial day“, teda Deň pamiatky (všetkým) mŕtvym a to je lepšie v tom, že je to sviatok pre všetkých občanov a zákon neuprednostňuje jedno vyznanie pred ostatnými.

Áno, smrť vlastne vo vesmíre nie je, je to len prechodný stav živy. Aha – rody pokračujú, rodia sa deti. Nenechajme si vziať deti, nenechajme si vziať svet, nedovoľme prerušiť naše materské a otcovské reťazce – nekonečné závitnice – strachom zo zlého sveta. Svet nie je zlý. Všehomier je dobrý, vidíme to zvlášť vtedy, keď sa rodia deti. A – keď udržiavame úctu k predkom. Kto si nectí predkov, nectí si ani potomkov. Úcta k predkom, k ich dušiam a k ich duchovnu, to je v základni celostného, prirodzeného duchovna.

V našej rodine – v našom rode – sme si ctili všetci predkov. A – všetkých predkov. Nedelili sme sa pri hroboch na katolíkov, evanjelikov, materialistov, pôvodných,  pohanov… Boli sme tam všetci spolu – v jednej – veľkej rodine.

Prečo to tento nevedomecký štát nedokáže???


Podobné články:

Výzva na uznanie našich pôvodných sviatkov TU

DUŠIČKY – súbor článkov

 

Trvalý odkaz: https://www.rodnacesta.sk/preco-je-stat-neuctivy-preco-neuznal-sviatok-dusiciek

5 komentárov

Skočiť na formulár pre pridanie komentáru

  1. čo vlastne autor chcel v tomto článku povedať?

    1. Nebol to útok na sviatok Dušičiek, ale bola to výčitka štátu, že tento sviatok neuznal. Že uznal len cirkevný sviatok jednej náboženskej spoločnosti, ktorý je deň predtým a mŕtvych predkov sa netýka, že sviatok predkov oficiálne v SR vôbec nie je. Sviatok Dušičiek vlastne nie je ani len ako pamätný deň. Nie je to štátom uznaný sviatok. Len vďaka ľuďom je stále udržiavaný a živý.

        • Ľubomír, Piešťany on 08/11/2018 at 07:18
        • Odpoveď

        Aby nedošlo k omylu, ten prvý Lubomír to nie som ja. Ja som hneď presne pochopil, čo chcel autor povedať a dávam mu úplne za pravdu, tak ako aj v prevažnej väčšine jeho ostatných článkov. Tiež si uctievam vo sviatok Dušičiek všetkých svojich predkov a vediem k tomu aj svojich potomkov vo viere, že aj oni si budú v budúcnosti uctievať moju dušu a môj odkaz. A tiež vyčítam nášmu štátu jeho nepochopiteľný prístup k tejto veci.
        Ľubomír, Piešťany

  2. Trocha som nepochopil, prečo by sa podľa Vás mali uctievať všetci mŕtvy ľudia. Prečo by sa mali uctievať (ne)ľudia, o ktorých určite vieme, že páchali neprávosti, vraždili ľudí a ničili životy?
    Vetu, ktorú ste napísal, že „Kto si nectí predkov, nectí si ani potomkov.“ je úplný blud. Práve niektorý ľudia, ktorý chcú napraviť seba a nechcú aby sa zopakovalo nesprávne počínanie jeho predkov sa bude zaujímať a milovať svoje deti.

    1. Jedna vec je uctiť si predkov a druhá vec je ich činy posudzovať. Úcta k predkom by mala byť zbavená súdov.Predkovia robili v tej dobe veci tak, ako to vedeli. Ani činy našich pokolení nebudú vidieť naši potomkovia ako ideálne a ani našich potomkov tak nebudú vidieť potomkovia ešte ďalší. Milovať môžeme aj toho, s koho myšlienkami, či činmi sa nestotožňujeme. Skutočná láska nie je podmienená názormi. My sme v krútňave odsudzovania predkov už najmenej tisícročie. Z tohto kola sa možno vymaniť úctou.

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.