Prečo sú poľnohospodári nešťastní a záhradkári šťastní ľudia?

Tak si človek povedal, že túto jar nebude cestovať. Len zopár výnimiek. Ale v zásade sa sústredí na svoje stanovisko. Ani si nespomína, že by od usadenia niekedy zaujal taký postoj. V minulom roku písal knihu – Na vrchárskom chodníku, a práve v dobe písania o usadení, pôdohospodárstvo posunul do druhoradej polohy. K tomu ešte tá májová cesta do arizonskej púšte za pueblovými Indiánmi. Nehostinná pustatina v človeku ešte viac povzbudila chuť spraviť z napohľad neúrodného vrchárskeho sedla udržateľný raj potravinovej sebestačnosti.

V tomto roku sa nám vysuté hriady rozrástli o dve veľké „poschodia“. Už je ich 15 – nad sebou aj s malou ovocou škôlkou.

RADOSTNÁ PRÁCA JE TANEC DUCHA

Mnoho ľudí hľadá spôsob –  jak nerobiť a zarobiť. Mnohí permakulturisti zas veľmi často dávajú návody – ako dopestovať úrodu a nenarobiť sa. No ale záleží, či je to záhradka len taká – ako vykrášlený doplnok k nákupom, alebo či je to aspoň od konca jari do zimy aj plnohodnotná poživeň s občasným doplnkom z nákupu. My sme nasmerovaní na to druhé, plnohodnotnejšie poňatie. Takže bez roboty to nejde. Človeka však práve tá telesná práca baví. Vyvažuje si tým v zásade duchovno-duševnú prácu, niekedy až na toľko, že je na hriadach od rána do večera. Ráno ide na východ na záchod. Ale – hneď mu padne oko na poloobrobené terasy. Povie si – najprv cvičenia a až potom práca. No ale pozrieť sa na hriady – to predsa nie je práca. Pokochať sa. Zahnať sa krompáčom. Aha, aj sám padá do zeme. Obradík. S Matkou Zemou, aby bolo všetko v súlade. A cvičí. Prehadzuje si krompáč raz na ľavú, raz na pravú stranu, v nízkych postojoch na obe strany , aby neboli kríže vypučené a neboleli, ale aby bola chrbtica správne prehnutá a príjemne a hrejivo mravčila. Potom ku studničke – v rokline hneď za hriadami  – poliať priesady. Chvíľami spieva, alebo vykrikuje citoslovcia radosti.  Po jednej – dvoch hodinách si spomenie na raňajky. Hm, trochu zobnúť. Je jar a z minulého roka máme ešte tekvice-pečiarky, sladké zemiaky, kapusty, kaleráby sladučké, zeler, repy, jablko chrúmal ešte na prvého mája… O zaváraninách a ovocnej šťave a mede nehovoriac. A syry voskované z jesene, tie dozreli na takú chuť, že keď do nich zahryzneš, šteklia ťa ústa a tešia v celom tele. Toľko darov…

Dôležité je, aby keď človek dostane chuť, mohol hneď robiť. Nie akože len premýšľať a premýšľať a šuňať sa po brehu sveta, ale schytiť nástroj a šup šarap drápy hnietky liatky, žiadne pletky okolo toho ale poď ho rovno na vec. Keď už je jasný pocit, čo, tak neváhať a pustiť sa do toho. Oči sa boja, ruky spravia. Nemusí to byť všetko naraz. Ak keď príde chuť na niečo iné tak poď ho na niečo iné. Áno, vytrvalosť je dôležitá, ale aj detinské nadšenie si treba pestovať. Bez toho by to bolo utrpením. Už to vidí človek, aké to bude v lete krásne, rozkvitnuté, vyrastené, oplodnené, zúrodnené. Už teraz to vidí a tancuje. „Achachá, tralalá, krrrrása! Dokelu, milujem robotu, ha!“ To „ha“ sa ozýva lesom, ako keď štekne líška. Tuto, v lese, môžeš spievať a vykrikovať, kopať a pobehovať ako blázon. Tu sa to aj tak nikto nedozvie. Človek je tým najnormálnejším človekom, široko ďaleko, kam len oko dovidí.

Radostný objav – v novej terase sme odkryli studničku. O mesiac bude zazelenená. Je to už piata studnička v záhradách, alebo pri záhradách v rokline – táto je na vnútornom kraji terasy na kraji práve založeného políčka.

Hrudy hliny s hrudami hnoja sú na prvosadbu nevhodné. Preto človek vyvinul zlepšovák – najprv do hrudnatej, čakanom prekopanej prvohriady vykopať motykou brázdu a do nej uložiť výstelku z ornice. Semená kukurice, kvaky, burgyne, slnečnice sa v pásiku ornice ľahšie ujmú.

NOVÉ HRIADY AKO NERESŤ

Aj si vlani bol povedal, že už nemusí hriady rozširovať, ale neodolal. Priatelia sa ponúkli, že pomôžu a keďže to boli plotári, najlepšie bolo využiť ponuku na to, čo vedia veľmi dobre. Lebo pri vyše štyridsiatich, na voľno sa pasúcich zvieratách, musia byť hriady ohradené. Niekto písal, že ľudí ploty oddeľujú. Nás ľahké lesnícke pletivo na zaskrutkovateľných a v podstate prenosných žrdiach s prírodou spája. Umožňuje nám dopestovať úrodu a nikoho v podstate neohrozuje a neobmedzuje. Okrem tých navoľno sa pasúcich prešibaných kôz a kobýl, o nich sa budeme určite lepšie starať, keď úrodu nezničia; a okrem nejakých tých diviakov a iných zvierat, pre ktoré aj tak prírodná záhrada nie je najprirodzenejšou krmou a všade dookola sa tu môžu pásť v divom lese.

Ovocné kríky človek sadil koncom jesene a začiatkom zimy. Všimol si že v ríbezľovej „škôlke“ vyrástli veľké kríky, niektoré ešte nestihol rozdať a predať. A aj keď ich presádzal na novú hriadu až uprostred zimy, na jar sa obsypali kvetmi a potom plodmi. Rozmnožil tiež samorodné hrozná o nové korene – tentoraz z Divína, už aj pučia veselo, je ich cez 20 druhov. Do násypu pod hriadou pri rokline zasadil posledné dva rakytníky – je to východ riadku, tak východné – odrody Moskovská krásavica a Altaj. Za ním je už len ušľachtilá čiernomorská lieska a za ňou roklina a les. Na západnej strane hriady sú rakytníky zo Západu. Spolu je ich vyše 10 druhov.  Z polosamorodných – štepených krížených viničov v najdlhšej hriade prežil iba jeden – ruská odroda Suvenir. Tak si povedal, že už ostane pri samorodniakoch, v tej hriade predstavujú okolo 20 ďalších koreňov. Aj ich poponáral na množenie. Na budúcu Gazdovskú odrodu prinesie zakorenené overené odrody viničov. V slovenských podmienkach.

Niektoré sú suchomilné, iné vlhkomilné, aspoň podľa opisov v odbornej spisbe, ale nasadil ich toľko a na toľkých miestach, že sa to dá ľahko porovnať a preveriť. Dajú sa pestovať aj vo vyšších výškach a to celkom bez chémie – to je to, prečo ich toľko pozvláčal a zasadil. V tomto roku bude vyrábať šťavy – teda mušty – džúsy. Jablko – hruška – ríbezľa – vinič. Lahoda. Z kríkov tejto jari pribudlo pár druhov arónie. Zo slušnosti. Už tu máme hádam všetko, čo môže rásť a plodiť, aha, dali sme aj šľachtenú liesku a ešte dve stromové čakajú na presadenie. Tie majú vraj také oriešky, čo ich veverice nevedia otvoriť. Nuž – uvidíme – čo je na tom pravdy. Lebo veveríc sa nám tu urodí nadostatač. No a ešte jednu vec by človek skúsil – zasadiť nejaké smokyne, figy. A olivovník k tomu. Na najteplejšie miesta slnečnej pasce. Uvidíme, ako sa chytia. Buď budeme mať chutnú úrodu, alebo figu drevenú. Ale už to vidí, ako tie figy dozrejú a budú sladké, sladučké, mňam. A už aj vidí to najtepličkovitejšie miesto na slnečnom svahu. Tu ťa posadím, krásavica figulienka. Keď tak hravo nájde miesto a má aj videnie, tak to aj vyjde. Ako aj s prameňmi. V blízkosti hriad je ich už päť. A vie aj o šiestej, ešte neodkrytej  studničke. Pošepla mu o nej do uška mäta.

Ribezle ešte kvitnú, ale už vidno aj krásne zelené gulôčky, včielky sa činili.

ZEM JE ZÁKLAD ÚRODY, VODA JE KRV ŽIVENY.

Lebo dobré je mať na hriadach vodu. Tie vynálezy vyvýšených záhonov človek často v duchu prehodnocoval. Nie že by ich nemal rád, veď tu je každá hriada zospodu vyvýšená, ale zvrchu vynížená.  Ale zvažoval to z prírodného hľadiska. To je síce pekné, že sa k nim netreba tak zohýbať, ale okrem toho, že priblížiť sa k zemi sa sa dá aj príjemne a užitočne a pritom vlastne cvičiť rozťahovanie šliach a svalov, vyvýšené záhony na rovine znamenajú menej vody pre rastliny. Lebo voda steká z takýchto záhonov dole. Ale môže to podporovať aj  plytvanie s vodou. Mnohí síce chytajú vodu tak, ako aj my – pod odkvapmi zo strechy, ale vieme, že v poslednej dobe sú bežné aj celé mesiace takmer bez dažďa a ľudia v mestách jednoducho často tie vyvýšené záhony polievajú lacnou, pitnou vodou z vodovodnej siete. Na Zemi sa tým síce počet molekúl vody nezníži, ale voda tečie čoraz viac popod zem, v kanáloch a na povrchu chýba. My ako máme tie hriady z vrchu „vynížené“, tak tohto roku sme takto „náhodou“ nakopli vo dvoch veľkohriadach dve nové studničky. Jednu človek vyhĺbil v rokline, teda už druhú a už sa v nej aj liahnu salamandre.

Mnohí dnes sadia podľa výsevného kalendára. Človek sadí podľa dažďov. Má prebudený vnútorný zmysel pre dážď. Na jeseň pred dažďami horúčkovito zbiera drevo a podľa toho vie, že prídu, na jar zas pred zrážkami nutkavo sadí semená a priesady a končí až v prudkom lejaku. Výsevný mesačný kalendár je síce pekná vec, ale voda je dôležitejšia.  Ani ten, kto sa práce nebojí, nemusí drieť zbytočne a behať s vedrami vody od studničky ku hriade len preto, že zmeškal čas pred dažďami. Dve nové veľkohriady už majú na svahoch zakorenený trávnatý porast a ten sa veruže chytil, lebo – mačiny spevnnili svahy pred, alebo v čase obdobia dažďov. To je dobré. Človek tak sedí a kochá sa pri pohľade na hriady s kukuricou a vysiatou slnečnicou a repami burgyňou a kvakou a zemiakmi overených na vrchoch. Pekne sme to stihli a už len dosádzame. Do svahov vtláča aj mačiny liečivých rastlín, hlavne zádušník a medovka sa pekne chytajú a nepustia žihľavu, lipkavec a bodliak, ktoré kde-tu treba vykoreniť a nahradiť liečivkami. Lebo žihľavy na prívarok, odvar i na kúpeľ je stále dosť aj keď ju pri hriadach trháme aj skoreňmi.

Dobre, že prišli dažde. Aj si môžeme overiť, ako na nových vysunutých záhradách pracuje voda z dvoch nových pramienkov. V podstate máme niečo ako zavlažovanie. Prameň sa dá naviesť na chodníčky medzi hriadami, alebo – keby bolo sucho – do hriad. Neskutočné šťastie. Šťastie sa môže volať aj – Voda.

Po dažďoch tečie z nového prameňa na najspodnejšej hriade voda. Aby netiekla do mokrých hriad a nespravila z nich bažinu človek ju nasmeroval tak, aby vytelaka dvoma chodníkmi von. Keď dažde ustanú a zem vyschne, možno až príliš, v období sucha sa dá voda ľahko nasmerovať priamo na hriady.
Studnička v lesnej rokline tri metre od záhrady. Vykopaná pred dvoma rokmi. Vodou z nej polievame po vrstevnici čerstvo zasadené priesady. Liahnu sa v nej čistomilné salamandry, na snímke ich matka.

JA TI DÁM MALÉHO POĽNOHOSPODÁRA!

Minule človek čítal štatistiky o šťastí. Poľnohospodári vraj sú jedno z najnešťastnejších povolaní. Počet samovrážd – napríklad v Indii alebo vo Francúzsku, je v ich stave neutešený. U nás ani len takú štatistiku nemáme. Zas naopak – záhradkári  – majú pocit šťastia podstatne vyšší, ako iné stavy. Akoby záhradkár nebol poľnohospodár. Človek buď hovorí „pôdohospodár“, lebo tu len svahy a medze, pole nikde, ale teraz radšej – záhradkár. Vlastne – je lepšie byť veľkozáhradkárom, ako malopoľnohospodárom. „Ja ti dám takého malého poľnohospodára, že budeš lietať ako lastovička“, predstavuje si, ako by odpovedal taký vrchár s vyrobenými rukami, medveďou silou a uhrančivým pohľadom spod klobúka na neuvážené zaradenie medzi drobných poľnohospodárov. Domáce, či rodinné gazdovstvo – rodinné hospodárstvo nie je drobné, ale základné pôdohospodárstvo. Keď je v krajine sieť zdravých rodinných gazdovstiev, je to dobrá základňa pre rozšírené pôdohospodárske podniky a zoskupenia. Ale keď sú podmienky pre rozvoj rodinných gazdovstiev (fariem) príliš nevhodné, tak potom musia ministerstvá pôdohospodárstva robiť také všelijaké zavádzania, ako výzvy pre mladých pôdohospodárov, čo nie je nič iné, len prerozdeľovanie verejných peňazí smerom k malému počtu vybratých záujemcov. Je to len také chabé utišovanie zlého svedomia spotrebnej európskej spoločnosti. Keby kvitli rodinné gazdovstvá, boli by u nás nie stovky, ale desaťtisíce mladých hospodárov, pretože nie štát, nie politickí úradníci a dotačnochemickí aparátnici a zazobaní právnici z prevodovej agentúry, ale pestované rodinné gazdovstvá a vylepšené zemoprírodné vzdelávanie sú základnou prípravou mládeže na úspešný hospodársky rast. Toto si zapamätaj, biely golierik a neťahaj nám tu popod fúzy medové motúzy s tými svojimi chemoeurópskymi repkovými dotáciami. Mnohí už tomu neveria, sú za vystúpenie z únie. Jeden vrchár nie. „Ja vystupovať nemusím, keďže som do únie nikdy nevstúpil, nech mi niekto ukáže môj podpis. Pýtal som sa svojho koňa, tiež o tom nič nevie“.

Medzi nami, nepovedzte to nikomu, ale hektár obrobenej plodonosnej pôdy (4 vrchárske záhrady a sad) presahuje bežnú predstavu o „záhradke“. Ale aj tak sa cíti byť šťastný. Ako záhradkár, nie ako poľnohospodár. Po veľkej noci došiel Vidimír, zimu prežil v jednej doline, keď sme od cesty vyniesli šrot, hneď dostal svalovicu, už ju má dva týždne, sotva chodí. Hej, tie vysuté hriady majú svoje čaro, pevný zadok, pevné nohy, pevné zovretie ruky. Brucho sa po zime stratilo. Tie ďalšie cvičenia sú už len doplnok. Možno si myslíte, že sme s Vidim od cesty niesli nejaký ten kŕmny šrot. Nie. Niesli sme šrot železný. Zo šrotoviska. Krompáče, motyky, vidly, staré nástroje za pár centov, spolu za 20 eur ich bol plný fúrik, človek ho hore horou tlačil, Vidi ťahal za tú hrubú reťaz. Také pevné, poctivé nástroje, nie ako tie nové rýle a motyky, čo sa ti v zemi zohnú jak keby boli z plastelíny. Ale poriadna oceľ, pevná, masívne lemy, nie ohnutý plech. Niečo aj na vykutie, na motyke klčovnici stačí natiahnuť ostrie, ale len násady vyhobliť a je to. Keď si predstavíš, že za cenu najlacnejšieho rodinného obeda človek priniesol plné táčky nástrojov, od kladív po motyky, vrátane koľajnicovej nákovky, reťaze za koňa, malej kovadlinky až po fúrik samotný, tak to riadny nepomer. Tie železné nástroje sú  nielen ťažšie, ale aj hodnotnejšie, ako štyri vegetariánske pice, ale zas je pravdou, že zo železa sa nenaješ. Ale že je jedlo tak drahé, a to nielen zdravé, ale aj to chemizované, tak to sa ani netreba diviť, keď traja zo štyroch výrobcov syra už mali zatvorenú syrovňu, alebo ju ani neotvorili. Keby naši predkovia mali také potravinové normy, aké sú dnes v platnosti, tak nevedno, koľkí z nás by sa vôbec narodili. S trochou nadhľadu by človek povedal, že Európania si sami za to môžu, že vymierajú. Nám sa pravdaže vymrieť zas až tak veľmi nechce. Veď ešte aj tie salamandre – jak sú pomalé a celkom sa im tu darí. A my sme predsa len nejakí šikovníci! 

Po zime prežitej na doline sa Vidimír zviecha zo svalovice. Najlepšie je rozpustiť kryštáliky kyseliny mliečnej pri ľahkých pohyboch s cvičebným nástrojom, prerušovanými občasným ľahkým poklusom za naloženým fúrikom valiacim sa dole mokrou strminou smerom k záchytnej hriade.

AKÝ JE ROZDIEL MEDZI POĽNOHOSPODÁROM A ZÁHRADNÍKOM?

No a ešte k tomu šťastiu –   aký je rozdiel medzi poľnohospodárom a záhradkárom, teda okrem pocitu šťastia? Prečo sa javí poľnohospodárstvo ako rizikové povolanie, kým záhradkárom merajú v krvi rajské šťavy?  Odpoveď je jednoduchá: Poľnohospodár vypisuje papiere, na dotácie, na fondy, snorí po správach o komoditách, umelých hnojivách, postrekoch, a často geneticky modifikovaných semenách, repky – pepky – depky. Kombajny, traktory, hypotéky, daňové, exekúcie, poplatky, kontroly, výpisy, nervička. Záhradkár si môže vystačiť s prírodnými postupmi, slniečko, dáždičko, zemičko, políčko, semeničko, jarný obradík na hriade, pri studničke, pod čerešničkou, so ženičkou, komu sa nelení, tomu sa zelení, červení, žltí, cvičeníčka, robotička, pohodička. Nuž ale nik si nemôže vybrať len hrozienka z koláča, tvarožtek medový so škoricou.  Treba jesť aj koláč od kraja. A tak po nociach aj vrchár niekedy skúma zmenené zákony, potreby Gazdovskej obrody, náročné veci spoločenské. Nuž čo, nakoniec všetko pustí z hlavy. Možno by nám naozaj prospelo vykašľať sa na všetky fondy, granty, papiere, dotované klonované repky a iné depky a uvedomiť si, že zdravý potravinový trh a zemská obroda a príroda sa vylučujú s nezdravým spôsobom hospodárstva skazeného dotačnými zvrátenosťami. Potravina je predsa hodnota sama o sebe. Ľudia ju potrebujú a chcú. Ak chceme mať zdravé a prirodzené potraviny, potrebujeme mať zdravý a prirodzený  trh a spôsob hospodárenia. A ten už v Európe pekných pár desaťročí chýba. Kobyla Zorena má veľkú hlavu a aj tak jej to je jedno. Tak si človek len zaleje bylinkový odvar a ide si porozjímať na hriadu. Tu treba spasiť  dušu a zachrániť Matku Zem.

Už idú kalerábiky…

Trvalý odkaz: https://www.rodnacesta.sk/preco-su-polnohospodari-nestastni-a-zahradkari-stastni-ludia

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.