«

»

dec 05 2018

Print this Článok

Santa Klaus je prezlečený Mikuláš. Kabát potiahli Deduchovi.

Niektorí dnes horekujú, že by sme nemali prijímať Santa Klausa, lebo máme pôvodného Mikuláša. Nuž – dobre, ale Mikuláš tiež nie je pôvodný.

Od Mikuláša k čertovi. Pôvodný je Deduch.

Slovenská ľudová maska Deda – ducha predkov (snímka z knihy Martina Slivku, Ľudové masky na Slovensku)

Mikuláš a Santa Klaus je v skutočnosti jedna a tá istá osoba. Že sa viažu k iným dňom predslnovratového a slnovratového obdobia je len záležitosť posunu rôznych cirkevných kalendárov. Na severe Slovenska ešte začiatkom 20. storočia oravskí,  kysuckí a spišskí domorodci o Mikulášovi nechyrovali. Predslnovratové obchôdzky v tom čase boli s Dedom.  Alebo s Medveďom, čo v podstate bola podobne ustrojená postava. Ded predstavoval ducha predkov. Bola to tá istá postava, ako keď je socha – svadobný ded, alebo keď je socha deda v kúte predkov. Dodajme, že na Spiši zabezpečovala predslnovratovú obchôdzku aj Baba – tiež hrkala – mala na sebe samozvučné chrastidlá, ako tak obradne tancovala. U východných Slovanov sú dochované záznamy  a sochy – Báb. Teda duchovia predkov boli  mužský, aj ženskí  (a dosť). Neskôr „všeobecná“ cirkev, ako to mala vo zvyku, sviatok prekryla svojim podaním. A z pochopiteľne sa zaobišla len s mužskou postavou. Zapasoval Mikuláš. Pôvod povesti je v byzanstkej oblasti, teda vo východorímskej ríši. Povesť o biskupovi Mikulášovi prevzala i západná cirkev. A nakoniec sa tento „východniar“ dostal až do Ameriky. Jeho meno pritom, ako je zvykom, patrične zmutovalo: Mikuláš – Nikolaus – Klaus. Je to trochu skrátený vývoj, ale platí. Ale stále má ten Mikuláš a Santa Klaus črty Deda – vedomca – žreca. Je oblečený staromilsky. Zarastený na tvári. Chodí cez komín zasvätený duchom predkov. Má ozembuch, alebo aspoň nejakú bakuľu. Darčeky dáva do znaku nasledovníctva – do čižmy – stopy – niekde vraj aj do ponožky, ale nám stáli na okne lepšie tie čižmy.  Má odev červenej ochrannej farby – Deduch mal červené len niektoré časti odevu, ako napríklad lemovanie očí (proti úreku). Nad očami mohol mať kožu z ježa – ochranné to čaro.

Duch predkov môže byť sám, Mikuláš potrebuje čerta.

Duch predkov za dobré odmeňuje a za zlé trestá. Ako aj napríklad Perún. Keď z mocenských dôvodov mal svojho času navrch monoteizmus – jednobožstvo, pre kresťanov nastala ťažkosť. Boh už nemal trestať, len odmeňovať. Aspoň tak to malo byť teoreticky – mal byť len dobrotivý. No ale kto je potom zodpovedný za všetko to zlo, čo ľudia  okolo seba vidia a vlastne aj robia? A tak si dobrotiví monoteisti vykreslili  Satana. To on, hnusník, za to môže. Satan pôvodne znamená svätosť, toľko jeho meno. Podobne, ako Lucifer – znamená Svetlo-noš. No lenže tá svätosť, ten duch (perzsky anjel) bol padlý a z nejakých dôvodov, nám v prírode známych, musel vyvážiť toho dobrotivého. A tak mu dali takto veriaci veľkú moc, až takú veľkú, že mohol zápasiť donekonečna so samotným Bohom. Toto v „pohanskom“ panteizme nebolo – aby nejaký démon (z gréčtiny), teda len nejaký nižší duch neurčenej polohy (v zmysle dobra a zla), že by mohol nekonečne súperiť s Bohom, napríklad so Svarogom. Nie. Nemohol. Lenže ak Perún môže pomôcť v ťažkých chvíľach a zavlažovať polia a ochraňovať chlieb a deti, tak on ale môže aj poriadne vytrestať – napríklad za zneuctenie chleba či zbožia môže zoslať hrom, ktorý znamená skamenenie a teda zakliatie. Panteizmus má mnoho svätostí a ešte viac duchov. Teda – obrazne povedané – má veľa farieb. Ako keď si predstavíme impresionistický obraz.

Keď máte veľa duchov – veľa farieb – ľahko vykreslíte obraz sveta- Perúna sme už spomínali, Veles ochraňuje veľakosť, bohatskov, stáda, zabezpečuje prechod do bohatého raja, Mokoša ochraňuje ženy, priadky, je akousi  ženskou božskou rodičkou zbožia a všetkého čo rastie k úrode, Živa má svoju oblasť, Praboh Svarog – tvorca svetlého sveta – už vykonal stvorenie Všehomíra, svetla, živlov…  Slnko, ktoré ukul tento nebeský kováč, prenechal svojmu každým rokom sa obrodzujúcom Svarožičovi (Dažbogovi). Dvojica Beloboh – Černoboh je kresťansko-romantická predstava – Černoboh je nedoložený výmysel romantika 19. storočia. Sú predkovia – svätí Dedovia, je mnoho ďalších duchov, ako je v prírode farieb. Impresionisti vedia namaľovať obraz z mnohých svetelných škvŕn. Zas predtým, v stredoveku, snáď okrem renesancie (obrody pohanskej antiky) boli farby temné, pridusené. Kresťanstvo si vytvorilo obraz jedného svetlého Boha. A ako tvrdil známy byzantský misionár, medzi svetlom a tmou nesmie byť podľa neho spojenie. Týmto odôvodnil chýbajúce záznamy rozpráv filozofa s pohanmi. Veď načo rozpravy, keď im treba vypáliť posvätný lesík?  Lenže skúste namaľovať obraz na biely papier alebo biele plátno len tou najsvetlejšou, bielou farbou. To je naozaj ťažkosť. A tak predsa len nakoniec použijete aj čiernu, lebo bez čiernej nevidno biely obraz, nič na ňom nerozoznáte. Musíte kresliť čiernu, aby vynikli nejaké biele črty. A tak potrebujete nielen jediného Boha, ale k nemu ešte aj jediného Satana. Keď Boh je dobrý, tak treba aj zlého, to bude tá čierna. Čo na tom, že Satan znamená svetlý, aj Diabol – Devil – Deva – znamená v indoeuropštine svätosť – boh, tak toto slovo na to využili. Aj čiernu označujú svetlou, ale dohodli sa, že odteraz to bude čierna. Hlavne to nepovedzte satanistom, že sú vlastne bočným produktom, teda v podstate neželaným dieťaťom  kresťanského vývoja. To by ste ich veruže nepotešili.

Čierno-biele, či farebné?

Monoteizmus v zmysle jednobožstvo  zákonite prináša dvojnú dualitu, ako za Zoroastra – dobrý Athur Mazda a potom ten zlý Ariman, či jak mu meno, tak aj v novom monoteizme – kresťanstve si s jedným veľduchom nevystačíte. Pravda, ešte tu máte ženskú svätosť Máriu (to ale odtiaľ – potiaľ, sú s tým teologické ťažkosti). Je tu ešte taký nepriznaný panteón v podobe svätých, taký duchovný zbor povereníkov, to ale tiež nie vo všetkých cirkvách a je to všeobecne tenký ľad. Nesmie sa to označovať ako božstvá, sú to len ochrancovia, niečo ako duchovia. Trestajú len „pohanov“a jašterov, ku kresťanom sú dobrí. V biblii nie sú.  Ak panteizmus („pohanstvo“) je plné farieb, tak monoteizmus – kresťanstvo je trochu ako linoryt. Čierno-biely. Preto mnohí z tohto okruhu nerozlišujú iné kultúry a majú pre nich jednotné označenie – pohania. Je biela, dobrá,  to sme my, a je čierna, zlá. Nie vždy to platí – napríklad žreci mali biele rúcha a farári majú čierne, ale zas to s tou filozofiou farieb netreba preháňať, nejako sa to rozdeliť musí.   Dobrý a zlý. Mikuláš – a – čert. Kde bol len duch predkov, tam ho v úspornom režime monoteizmu treba nahradiť hneď dvoma duchmi – dobrým a zlým.- Deľba práce. Sociálna poisťovňa prichádza spolu s výpalníkom (exekútorom). V jednej ruke cukrík, v druhej ruke bič. Na jednej strane baganča plná dobrôt, na druhej strane kopytom do zadku. Čierno-bielo vymaľované. Duchov predkov premenili na čertov. Také čary sa stali neuveriteľné, to isto nejaký černokňažník. A teraz ešte aj ten chudák Santaklaus v čase globálneho otepľovania si to brúsi do rozčľapkanej Bratislavy na saniach, so sobím záprahom. Pri Pezinku na Sahare sa totiž bežne pasú soby. Východniar sa vrátil z Ameriky s krycím menom Santa Klaus. A priviezol aj zamilovaného Valentína. Dnes už nás nič neprekvapí.  Ešte aj toho čerta nám potiahli z pôvodnej mytológie. Čert bol pôvodne taká nie veľmi silná postava – vlastne to bol zakliaty človek, doslova začarovaný. Čert znamená začarovaný. V kresťanskej biblii žiadneho čerta nenájdete. Je to tiež  výpožička, zo staroslovančiny. Nie je to žiadna šelma – rohy mu nasadili, chudákovi. Šelmy rohy nemajú, len bylinožravce, tie nelovia. A teraz má strašiť deti, ako nejaký bobo. Bolo by zvedieť, na ako dlho má zmluvu, ak vôbec nejakú má. A či ho zamestnávajú len tak, na čierno. Šak počkaj, Mikolaj, či nepríde aj na teba nejaký vysoký komisár a neposvieti si na tie tvoje sánky.

Nuž, takto sme si zaspomínali, čo už, keď sa deti toľko vypytujú . Dospelým je to zväčša jedno. Ich „prečo“ veselo pochrapkáva a s ním aj duchovná cesta. Ešte že nie všetkým, hádam. Nuž čože. Na čin je nám čižmy očistiť. Možnože nám ich Deduch naplní. Veď – prinajmenšom – aj keď dáš do nich zajtra nohu, aj to je určité naplnenie. Daj aj druhú, nech že ti kopyto nenarastie. A nezabudnime, že cesta zo zakliatia spočíva v celostnom vedomí. A teda aj vo vzdelávaní.

Aj tak vás mám rád. Aj keď niektorí hneváte. Blu blu blu blu blu, hudry hudry hudry. Nejedz cukrík kazotvorný. Daj si radšej ovocíčko z čistého  sadu svojho deducha.

Permanent link to this article: https://www.rodnacesta.sk/santa-klaus-je-prezleceny-mikulas-kabat-potiahol-deduchovi

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžte používať nasledujúce HTML tagy a vlastnosti: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>