Vlky a jelene – hory dve zelené…

Zdupotali kone. Pribehli aj kozy. Ovce sa krčili v prístrešku. „Tato, vonku je niečo, ako cudzí pes, ale nevyzerá to ako pes, vyzerá to ako vlk!“ Malý vrchár včera veľa majstroval, kreslil hral sa a neprebral dosť učebnej látky, tak u človek navrhol, aby si natiahol budík a vstal zavčas ráno. Aby si dopoludnia prezrel učebné osnovy a popoludní aby sme mohli robiť, čo chceme. A vďaka tomuto postupu uzrel to, čo uzrie len málokto – skutočného vlka, na tridsať krokov od seba. Keď zakričal na tatu, človek najprv pohľadom pohladil ovce, čo sa krčili v kope pod jedálenským prístreškom. Vzápätí mu pohľad padol na vlka, ktorý stál – ešte stále obrátený k ovciam  – na stráni, ale o čosi vyššie, ako ho videl malý Vrchár. V tej chvíli sa človekove oči stretli s vlkovými,  zelenožltými. Nebol sivý, bol sivohnedý. A mal krásny huňatý chvost.  Pozerali sme sa na seba . Vlk hovorí: „Tak ty si tu pán? Ty to tu držíš?“ Človek: „Som tu. Tieto zvieratá sú pod mojou ochranou“. Vlk: „Videl som. Aj chlapca pred domom. Aj ovce v prístrešku, ako ušli. Som na love. Asi pôjdem ďalej“. Človek. „Hej. Choď.“ V tej chvíli malí vrchári hodili človeku luk a tuľajku šípov, ako keď ide hľadať stratené, či roztrhané zviera. „To netreba„, pomyslel si človek. Pri prístrešku je všetkých jedenásť oviec. Kozy sú ešte v stajni. Človek vykročil hore horou. Malý vrchár pobehával naokolo, zdalo sa, akoby bol vo vytržení. Človek sa stratil v stráni.

Malý vrchár nakreslil vlka, ako ho videl nad domom. Ovce sa kopili pri jedálenskom prístrešku.

Vlk sa po stretnutí  otočil – na západ. A pozvoľna odkráčal. Podľa toho, ako zdupotali kone a kozy, to mohla byť aj svorka, i keď vlci sa schádzajú až k zime, keď sa potrebujú v noci spoločne zahrievať. Človek narýchlo spočítal ovce a kozy a potešil sa, že nič nechýba. Z barančeka zabitého pred desiatimi dňami už ostalo len pár chlpov. Medveď, ktorý tadeto prešiel pred troma týždňami, nenechal ďalšie stopy. Človek sa vrátil spokojný. Hovoril o tom, ako väčšina vrchárov nevidí počas života vlka, bežní ľudia vôbec nie a poľovníci tiež len máloktorí. Ale keď desaťročný Malý Vrchár videl zavčas ráno vlka tak zblízka, tak to je náramné šťastie, lebo to sa len tak ľahko hocikomu nepritrafí. Najmenší vrchár – 5-ročný Zorimír, veľmi smútil, že vstal neskôr a že nevidel vlka, ako Rodan. Zorik chodil za človekom až do poludnia a smutne opakoval, že by chcel vlka tiež rád vidieť. A človek mu vraví, že by sa s ním musel dohodnúť. Keď bol práve Dagan na streche, všimol si v lese zvláštne zvuky. Zliezol dole a keď sa vrátil, prezradil, že najmenší vrchár Zorik chodí po hore a zavýja. Zorimír chcel privolať vlka, aby aj on mal také šťastie, ako starší brat.

Z baránka sme našli len obhryzené kosti a kus kože.

Vlk a líška sú dva druhy zvierat, ktoré nás pozorujú a veľmi dobre rozlišujú, kto je chlap, kto žena a kto deti. Oni nie tak – že človek a už utekajme. Oni tak – že žena? Tej sa nebojím. Deti, tiež nie. Ale keď sa ukáže chlap, hneď sa lepšie kryjú a ustupujú. Poznajú nás lepšie, ako my ich. Nie po mene, z pohľadu a po pachu. Pamätajú si nás bez mien. Vedia, čo jeme. A kade chodíme. Vlk a líška sú veľmi bystré zvieratá. Psov okabátia celkom ľahko. Niekedy. Naše dve suky – čuvačky Bora a Čuva vyštekávali hore v pásme krovín,  kde im vlk zanechal pachové stopy. On ich zatiaľ obehol, ako to robí aj líška keď hľadá sliepky, a prešiel ponad ohradu pre capkov k ovciam, ktoré pred ním utiekli a sa skopili pri prístrešku nad domom. Videl, že dvoch psov okabátil a ten tretí – obrovský čuvač krížený so stredoázijským čuvačom, ako hovorí malý vrchár, priviazaný na reťazi – stál na zadných nohách ako človek a vrchnými labami sa snažil akoby prehrabať vzduchom k vlkovi, o niečo menšiemu, ale zato voľnému – bez reťaze – a bystrému natoľko, aby neutekal. Ešte aj chlapca odhadol ako neškodného a až keď vyšiel z domu chlap, odišiel. Ale povedal si – ešte sa vrátim. Uvidíme, či to ustrážite. Prišiel po vyše týždni, dve hodiny po polnoci, rovno v mesačnom splne. V dome spali všetci ako drúky, ale človek len tak driemal, ako vlk. Psy brechali v stráni pri pastierskom zrube. Človek si narýchlo opásal remeň, skočil do čižiem a vybehol hore stráňu. Čuvačky behali po vrstevnici tak do sto metrov raz naľavo, raz napravo. Vlk ich už neprekvapil, neoklamal, navyše cítil aj človekov pach. Chvíľu sa ešte držal pod hrebeňom a potom zmizol. Nestálo mu to za to. Riskovať, že ho drapne nejaký pes. A ten človek je tiež nejaký divný, keď vybehne aj v noci. Je jeseň, ešte je pomerne teplo. Vlci nežijú vo svorkách. Každý loví na vlastnú päsť. Ale keď sa ochladí, prituhne a tráva bude striebristá, vtedy sa vlci zosvoria. A obiehajú spoločne veľký priestor. My toho baránka berieme ako obetinu. Hora dáva, hora vezme. Aj vlk musí niečo žrať. A on má právo na život. A keď si každý hľadíme svoje, aj keď sme na stráži, a dravcov odháňame, mali by sme  chápať čaro všebytostného súladu a prírodnej rovnováhy.

Keď sa človek vracal z obchôdzky, pobrumkoval si ľudový nápev :

Hory dve, hory dve, hory dve zelené,

Na jednej sú vlky , na druhej jelene…

Do toho zaručal jeleň: „Presne tak!“

Stál tam vykresaný ako z kameňa a pozeral sa na nás (snímka Ladomíra)

JELEŇ

Už celý mesiac nám tu ručí jeleň

Pred tým, ako sa ukázal vlk, sme si v duchu skresali počet oviec z 12 na 11. V deň, keď Čuva priniesla raticu z baránka, človek vybehol na stráň a hľadal tam, kde mu vnútorný zrak ukazoval. Lada bola na hore cez deň, po barankovi nenašla ani stopy,  ale objavila novú plánku, práve na nej dozrievali jablká. Trochu kyslasté, ale vcelku chutné. Človek ju vlastne vystriedal – šiel hľadať baránka na večer. Našiel jedno mravenisko rozhrabané, ako keď ho rozhrabe ten, čo vie, kde je med. Keď medveď odíde od mravcov, hľadá niečo iné . Človek šiel popod hrabce a dubce k jalovcom, ktoré má chlpatý rád pre ich chutné plody. Tam mal videnie . Keď pominulo, šiel ďalej k hrebeňu, ale uvedomil si, už na ceste do kotla hory, že stratil počas videnia nôž. Položil ho na trávu  pri takom nápadne úzkom a vysokom mravenisku, keď na ňom pozoroval slimáka. Teraz  – po tme – to mravenisko nemohol nájsť, ale našiel tak neuveriteľne chutnú plánku, aj na nej dozrievali jablká, chutnejšie ako tie štepené. Tak sa vrátil na hrebeň a dôsledne sledujúc vlastné stopy, prišiel až na miesto straty. Keďže už bola hlboká noc, uviazal na krík značku , aby sa vrátil na druhý deň. Vrátil sa s celou svorkou – z tej plánky sme zobrali kôš chutných jabĺk a nad ňou bolo to špicaté mravenisko s položeným osekávačom.  A presne na tom mieste, kde v noci nechal nôž, bola stopa – malý chumáčik ovčej srsti. No a neďaleko panva, kus kožušinky – ostatok po dravcovi, ktorý sa tu napásol. Líšky rozniesli zvyšky po stráni.

Už dva roky sme nemali straty – teda nie také, čo by boli spôsobené dravcami. Vďačíme za to čuvačom a ďalším ochranným opatreniam, ktoré dravcov upozorňujú na chránený priestor.

A ešte si aj zaručal

Ako rôzne pachové odkazy a dohody. Dravce sú tiché. Ale v jaseni, v septembri sa až do rujeňa – októbra ozýva horou mohutné ručanie. Tento zvuk sa stáva súčasťou nášho ranojesenného života. Bez neho by sa nám deň ani nerátal. Tohto roku nám ručal krásny desatorák. Po dvoch týždňoch ukrývania svojho hudobného vystúpenia sa nám a ukázal. Pri rannom dojení. Krásny statný desatorák, Lada mu urobia snímky. Trochu sme ľutovali, že nemáme lepší objektív. Vyzeral ako ten jeleň, čo nám pred rokom skočil cez cestu – takmer dvanásťmetrovým skokom. Bol to taký nádherný skok, že ju to dojalo k slzám. A teraz, keď sa ukázal a spokojne porukoval, taktrochu si nás aj obzeral, vediac, že nie sme jeho nepriatelia. Vždy, keď sa za ten mesiac ruje ozval kdesi výstrel, to asi tak štyrikrát, načúvali sme, či sa znova ozve ručanie. A tohto roku sa aj znova ozvalo. Po dvoch týždňoch sa ozval aj druhý jeleň. Sú roky, keď tu máme len jedného, sú roky, keď aj troch. Koncom jaseňa sa na čistinke zjavili tri lane. To už sme vedeli, že párenie je zabezpečené. A reťazec jeleních pokolení s ním. Náš desatorák bol ako vykresaný z kameňa – ešte aj parožie mal úplne súmerné – hore na každej strane tri výrastky, potom ďalší a ďalší. O rok, ak prežije, bude azda dvanástorákom a potom by mal prísť jeho vrchol – obrovská koruna so šestnástimi, alebo aj viacerými výčnelkami. Ak ho nikto neodstrelí a nezavesí si na stenu jeho hlavu. Lebo v prírode taký statný jeleň prežíva – dravce lovia len slabšie a choré kusy. Ťažko povedať, prečo sa niektorí ľudia toto nevedia od nich naučiť. Prečo sú niektorí ľudia nebezpečnejší od vlkov.

Ale my môžeme len chváliť dary, že sa nám ukazuje v dennom i nočnom svetle taký krásny kúsok nášho krehkého raja.

Nabudúce – diviaky na našom statku a medvedia laba.

Ak sa Vám páčia naše články a chcete podporiť našu činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, alebo trvalým príkazom tuto:  CHCEM PODPORIŤ

Trvalý odkaz: https://www.rodnacesta.sk/vlky-a-jelene-hory-dve-zelene

Pridaj komentár

Vaša emailová adresa nebude uverejnená.